Poznala svet módy aj trendov. Krátko po Nežnej revolúcii už cestovala po Európe, zúčastňovala sa módnych výstav aj priehliadok. V Ružomberku napokon natrvalo ostala, až keď ochorel jej otec. Eva Buchová hovorí, že práve to zmenilo jej život. Dnes pracuje v Centre sociálnych služieb (CSS) Trojlístok už 12. rok ako sociálna pracovníčka.
Teta Evka. Tak volajú Ružomberčanku s moravskými koreňmi v centre sociálnych služieb Trojlístok klienti. Teda tí, čo rozprávať vedia. Ako terapeutka sa stará o ľudí s rôznymi diagnózami od porúch osobnosti, ľudí s Downovým syndrómom až po duševne zaostalých. Je súčasťou tímu pracovníkov, ktorí prostredníctvom terapií spríjemňujú a vypĺňajú život tým, ktorí sú odkázaní na špeciálnu starostlivosť.
Návrhárka pre bývalé bavlnárske závody
U Evy Buchovej to však nie vždy bolo tak. Už ako mladú ju to prirodzene ťahalo k návrhárstvu. ,,Po skončení základnej školy som odišla študovať do Brna, bola to jediná návrhárska škola v bývalom Československu. Mala som tam celú rodinu. Ocko bol Juhoslovan, maminka pochádzala zo Znojma, z Brna,” začína nám približovať dolnoliptáčka.
Po skončení štúdia uvažovala aj nad vysokou školou, lákadlom boli dejiny umenia. Rodičia však boli spätí s bavlnárskymi závodmi. Mama ako vychovávateľka na internátoch a otec ako námestník bývalých závodov.
,,Do bavlnárskych závodov som prišla vo svojich 18 rokoch. Pracovali sme v ateliéri, spoločne s Jánom Kudličkom, ktorý ma aj pripravoval na skúšky, ale aj s ďalšími akademickými maliarmi, akými boli Milan Gromnica, Ján Havrila a neskôr prišiel aj Pavol Rusko,” spomína na kolegov Eva.
Jej pracovnou náplňou bolo vytvárať návrhy, ktoré putovali do výroby. Tvorili sa šatovky, teda blúzky, sukne aj šaty či periny. Spomína si, že keď nastúpila, ateliér sa nachádzal na vrchnom poschodí dnešného zdravotného strediska. Neskôr sa priestory menili.
,,Bola to krásna práca, mám odloženú aj látku. Rada som robila historické motívy, Egypt alebo niečo z antiky. Jednu látku s antickým návrhom mám ešte odloženú domu,” hovorí s usmevom Eva Buchová a dodáva, že fabrika vtedy skutočne budovala mesto. Aj ľudia k sebe boli oveľa viac otvorenejší.
,,Fabrika pripomínala kolos. Všetci sme sa zdravili a boli sme dobrý kolektív. Keď šli ľudia z práce, bola to armáda ľudí. Pracovali tu aj Kubánci, boli to skvelí ľudia plný života. Aj v meste ich bolo plno, spomínam si aj na prvomájové oslavy, keď sa prezliekli do svojich typických odevov a tancovali.”
A hoci si prácu pochvaľovala, spomína si na ťažší začiatok. Na moment, keď bola hodená do vody. ,,Keď človek skončí strednú školu a príde do priemyslu, je to tisíc a jedno. Vy síce viete kresliť, ale teraz robíte pre stroje. Musíte dodržiavať systém, aby to bol stroj schopný vyrobiť. Bavlnári mali výbornú možnosť, že keď som skončila školu ako návrhárka, prešla som si všetkými prevádzkami vo fabrike. Šablóny, návrhy, koloristika, ritebňa. Keď som tvorila dizajn, presne som vedela, čo mám robiť. To už nebolo voľné umenie, pretože som vedela, že ten stroj to nikdy neurobí, musela som sa prispôsobiť.”
Prišiel rok 1989. Fabrika začala upadať. ,,Menilo sa vedenie, nasledovalo prepúšťanie, objavili sa rôzni špekulanti a zrejme to je aj výsledkom toho, čo z bavlnárských závodov ostalo dnes,” smutne konštatuje bývalá pracovníčka.
Kde sa však jedny dvere zatvoria, otvoria sa nové. ,,Do fabriky chodila nemecko-holandská firma, ktorá po celej Československej republike vyhľadávala spolupracovníkov a výkresy pre svoje vlastné potreby. Bola možnosť tam ísť aj priamo pracovať, ja som mala to šťastie,” hovorí o novej skúsenosti viac ako rok od Nežnej revolúcie Ružomberčanka.
,,Dostať sa na západ bolo niečo exkluzívne. Videla som úplne iný život a cítila som sa doslova ako Alica v krajine zázrakov. Videli sme obchody, ktorých názvy sme ani len nepoznali, chodili sme tam s otvorenými očami a nasávali svet. Aj prístup k práci bol iný, všetko, čo sme potrebovali, nám dali,” spomína na dvojročné obdobie v západnom Nemecku Eva Buchová.
Vďaka výstavám či prehliadkam sa dostala nielen do Čiech, ale aj do Francúzska, Holandska či Talianska. Móda jej prirástla k srdcu. ,,Bolo ťažké odísť z obchodu bez toho, aby som si niečo nekúpila. Topánky, kabelky, sukne. Do obchodu som už vchádzala so slovami, Boh ťa varuj,” smeje sa dolnoliptáčka a vysvetľuje, že trendy robí ulica.
,,Móda je jeden veľký kolotoč. Všetko sa vracia, studnica je vyčerpateľná. Trendy sa určovali aj rok dopredu. Väčšinou prichádzali z Francúzska a Milána. “
,,Móda je jeden veľký kolotoč. Všetko sa vracia, studnica je vyčerpateľná. Trendy sa určovali aj rok dopredu. Väčšinou prichádzali z Francúzska a Milána. “
V hlavnej úlohe ako terapeutka
Po dvoch rokoch sa vracia opäť do Ružomberka. Šikovnej návrhárke ochorel otec a to jej pripravilo novú cestu. ,,Obrátil sa mi svet. Pamätám si človeka, ktorého vozili domov v bielej košeli a saku a zrazu som na posteli videla torzo človeka. Kvôli cukrovke museli ockovi čiastočne amputovať nohu, musela som sa o neho starať. Do Nemecka som už naspäť nešla, ešte chvíľu som pre nich externe dodávala výkresy,“ hovorí o ťažkých chvíľach Eva.
Už v tom čase sa poznala s riaditeľom CSS Trojlístok. Spomenul jej, že by sa v rámci svojej profesie hodila do sociálneho prostredia. ,,A tak som to vzala. Dorobila som si školu, rôzne kurzy. Mala som naštudované módne trendy, poznať rozdiel medzi mentálnou retardáciou a poruchou osobnosti, veď to mi dovtedy nič nevravelo,” hovorí o novom začiatku Eva Buchová.
Trvalo približne pol roka, kým sa aklimatizovala. Pozorovala najmä vzťah klientov s ostatnými kolegyňami a postupne zisťovala, čo všetko obnáša práca terapeutky. Prišli prvé záchvaty, ťažšie dni aj noci.
,,Po čase sa ma riaditeľ pýtal, či sa mi v Trojlístku páči. Pamätám sa, že som bola vystresovaná, nevedela som, ako kto zareaguje. Prišla som na to, že správna otázka znie, či sa ja budem páčiť ľuďom. Je veľmi dôležité, aby ma prijali,” hodnotí už s odstupom času terapeutka, no pripomína, že je to náročná práca.
,,Prišiel covid, bolo to katastrofálne obdobie, len nedávno sme mali dosť pozitívnych. Je tu aj istý strach, aby táto choroba nepoznačila klientov ešte viac.”
Trojlístok tvorí 40 denných, týždenných a celoročných klientov. Na ulicu sv. Anny prichádzame poobede. Vítajú nás známe aj menej známe tváre.
V jednej z miestností sedí Ľubka, listuje v časopise. Usmieva sa a šikovne poznamená, že sme sa už stretli. Bolo to v čase pred Vianocami alebo aj o niečo skôr, keď klienti Trojlístka nahrávali album s ľudovými piesňami. Tentokrát sme však prišli vyspovedať ich terapuetku. ,,Rada počúvam, keď Evka rozpráva svoje zážitky,” hovorí veselá Ľubka.
Blíži sa k nám aj Danka s Downovým syndrómom a bezprostredne nás začne objímať. Tuho. Hoci jej je ťažšie rozumieť, predsa len nachádzame spoločnú reč. Keď začne masírovať ,,tetu Evku” , masáž chrbtice si vybavujeme aj my.
Vo väčšej spoločenskej miestnosti sedí aj chlapec či dve dievčatá. Nekomunikujú. Počas rozhovoru svoju prítomnosť pripomenú zvukom, ktorý nevieme definovať. Ide o ťažšie stavy.
Budova Trojlístka v sebe zahŕňa mnoho priestorov vrátane kuchyne, jedálne, telocvične, šatní, izieb pre klientov, priestory na muzikoterapiu, kulinoterapiu. Zaujme nás moderný priestor so stimulačnými prvkami. ,,Využíva sa najmä na upokojenie klientov. Je tu polohovateľné relaxačné kreslo, vieme zapnúť príjemnú hudbu, rozsvietiť svetlá,” vysvetľuje Eva Buchová, ktorá v CSS Trojlístok pracuje už 12 rokov. Hovorí, že v jej prípade zafungovala chémia medzi klientami a aj vďaka tomu sa v práci doslova našla.
