Bola prvým kontaktom pre ľudí utekajúcich pred vojnou. Videla neistotu, strach, rany na tele, ale najmä na duši. Ako prebieha práca dobrovoľníka na hranici vo Vyšnom Nemeckom nám porozprávala 25-ročná Eva Lukáčová z Ružomberka.
Kedy vznikol prvý impulz ísť na hranicu pomôcť ľudom utekajúcim pred vojnou?
Už v prvom momente, keď začala vojna. Premýšľala som, ako môžem pomôcť. To, čo sa deje, je veľká neprávosť. Začala som si všímať, že ľudia chodia na hranice pomáhať. V tom čase som písala svoju bakalársku prácu, povedala som si teda, že ju najskôr dokončím a hneď potom pôjdem pomôcť. Keby som ju nedopísala, nepomohla by som nikomu a myslím si, že musíme aj ostať žiť svoje vlastné životy. Nemám rodinu, o ktorú sa musím starať, dennú prácu som skončila. Vyhodnotila som si to tak, že ja som ten človek, ktorý tam má ísť. Napokon sa mi podarilo odovzdať bakalársku prácu a tak, ako som si aj sľúbila, vyplnila som formulár a vybrala som sa na hranicu.
Čo obsahoval takýto formulár, boli to len základné informatívne veci?
Pýtali sa, aké cudzie jazyky ovládam, či viem po rusky alebo ukrajinsky a či som niekedy robila dobrovoľníčku. Neskôr sa spojila s Občianskym združením (OZ) Mareena, ktoré zastrešuje pomoc dobrovoľníkov, tí mi poslali informačný mail, kde bolo všetko podstatné. Ako sa správať k utečencom, základné frázy v ukrajinčine, popis, ako prebieha pomoc. Vysvetlili nám, že bude na hranici aj príležitosť porozprávať sa s psychológom, ak by bol z našej strany nejaký problém.
Spomínala si jazyk. Ako si komunikovala s utečencami, vieš po ukrajinsky alebo rusky?
Práve tieto jazyky neviem. Myslím si však o sebe, že mám dar rýchlo sa naučiť jazyky. Frázy som veľmi nečítala, skôr som ich pochytila už z tej práce dobrovoľníka. Napríklad slovo stanica som hovorila týždeň zle. Potom to bolo také bežné, dobrý deň, kam idete, čaká vás tu autobus. Po dvoch, troch šichtách som sa do toho dostala. Ukrajinčina je slovanský jazyk, podobný ako slovenčina, nohami, rukami sa vždy dá dohovoriť. Mali sme aj veľa prekladateliek, aj niektorí dobrovoľníci boli Ukrajinci, väčšinou rozprávali oni.
Ako dlho si tam bola?
Skoro dva týždne. Vrátila som sa pred Veľkonočným trojdňím. Bolo to priamo na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom.
Aké si mala pocity z prvého dňa? Nebol to príliš veľký šok alebo záťaž na psychiku? Predsa len nejde o dobrovoľnícku pomoc pri organizovaní športového či kultúrneho podujatia.
Šok to nebol. Šla som tam nabitá adrenalínom. Nemyslím to tak, že som od dobrovoľníctva mala veľké očakávania, ale tak veľmi som chcela pomôcť, že som si povedala, čokoľvek mi dajú robiť, príjímem to a budem tam pre ľudí. Nemalo ma preto čo prekvapiť. Pracovali sme 12 hodín. Najprv som si to chcela vybaviť tak, aby som nemusela ťahať nočné. Dievčatá odtiaľ mi však vysvetlili, že práca dobrovoľníka vo Vyšnom Nemeckom funguje tak, že najskôr je denná, potom 24 hodín voľna a potom nasleduje nočná. Zo začiatku sa mi zdal celý deň voľna zbytočný. Oni však vedia, prečo to takto vymysleli. Naozaj som sa po 12- hodinách cítila veľmi unavená. Ak je však niečo, čo ma prekvapilo, tak práve fyzická únava než psychická. Vedela som, že to bude náročné, ľudia utekajú pred vojnou, takže toto ma neprekvapilo. Na druhú stranu ma pozitívne prekvapilo to, ako som zvládala nočné. Nikdy predtým som nerobila nočné služby, ale zvládla som to.
Utečenci pravdepodobne najviac prichádzali cez deň. Vy ste pomáhali aj v noci.
Chodili viac cez deň, pretože majú zákaz vychádzania, ale na západe Ukrajiny je to len odporúčanie. Najviac ľudí chodilo od siedmej rána. Chodili aj večer a v noci len zopár. Aj by som to nazvala, že v noci to boli zúfalé prípady, ale to predsa boli všetky. Tým, čo prišli večer, sme museli hovoriť, aby šli do hotspotu do Michaloviec, pretože nejazdia vlaky. Cez noc tam museli ostať, aj keď mali cieľovú destináciu inde.
Ako vyzerala práca dobrovoľníka? Čo bolo tvojou úlohou?
Utečenci museli prejsť najskôr colnou kontrolou Ukrajiny, to je prvý prechod. Druhý je colná kontrola na Slovensku. Kontrolovali im tašky, dokumenty, a ak prešli slovenskou kontrolou, stretli nás. Boli sme prvý bod kontaktu. Privítali sme ich, poskytli všetky informácie o Slovensku bez ohľadu na to, či chceli cez Slovensko len cestovať alebo tu zostať. Delili sme ich na tri skupiny. Prvá je tá, ktorá má dohodnutý odvoz a niekto ich čaká na hranici. Týchto utečencov sme posielali do najbližšej obce, pretože je zakázané vyzdvihovať ľudí priamo na hranici. Je to z toho dôvodu, aby sme sa vyhli obchodovaniu s ľuďmi, pretože nikdy nevieme, kto pre nich príde. Chodili bratia, rodičia, kamaráti, ale niekedy prišli ľudia, s ktorými sa dohodli cez internet. Napríklad charita, agentúra. Utečencov aj vodičov sme posielali do susednej Krčavy a tam ich registrovali policajti. Bolo to nutné pre prípad, ak by sa niečo stalo, aby sa mali policajti od čoho odraziť. Rozdeľovali sme ich ešte na tých, ktorí idú do Michaloviec, do veľkokapacitného centra a potom na stanicu do Košíc a odtiaľ už ďalej.
Prichádzali ženy s deťmi alebo aj muži?
Ženy s deťmi. Sem tam aj muži, alebo dôchodcovia.
Nebolo náročné pozerať sa na ľudí, ktorí si celý svoj domov museli zbaliť do jedného ruksaku?
Bolo to náročné. Inak to človek vníma, keď o tom počuje. Inak sa na to pozerá, keď vidí reálnych ľudí. Zrazu to bolo naozaj príliš reálne.
Čo mali so sebou, boli aspoň teplo oblečení? Deti mali hračky?
Vždy mali dokumenty. To bola najzákladnejšia výbava. A potom rôzne, podľa toho odkiaľ cestovali. Niektorí išli z Doneckej republiky, tí mali len igelitové tašky, nebol čas na balenie. Mali sme aj ženy z Charkova, ktorým časť bomby pristála v kuchyni. Vtedy si povedali, že hneď odchádzajú. Zbalili len najpotrebnejšie, možno nejaké oblečenie, dokumenty a išli. Mali sme aj dôchodcov, čo mali len vozík na kolieskach, aj to mali zbalenú len polovicu. Niektorí mali domácich miláčikov, niektoré deti si niesli svoje hračky. Aj tu na hraniciach boli hračky, sladkosti, tak sa im porozdávali. Dávali sme im aj veľa plienok a základnú výbavu pre matky s deťmi.
Čo si videla na tvárach ľudí? Bola to bezradnosť alebo aj akýsi záblesk nádeje, že je už dobre, teraz im už niekto pomôže?
Už na prvý pohľad bolo vidieť, že sú veľmi unavení. Aj my sme boli, ale bol to predsa len úplne iný typ únavy. Mali padnuté oči, boli bledí, vyplakaní. Niektorí rozprávali málo, iní sa chceli doslova vyrozprávať. Niektorí prišli s plačom, a keď prešli, tak sa konečne usmiali nad tým, že už nemusia ďalej plánovať, pretože časť bremena sme na seba zobrali my, dobrovoľníci. Boli aj takí, ktorým sme dali všetky potrebné informácie a v momente sa rozplakali. Keď aj čakali na tých, ktorí po nich prišli, a keď ho už zbadali, tak sa úplne zosypali.
Spomínam si na jeden moment. Letela nad nami helikoptéra, bola tma. Zopár žien si prestrašene ľahlo na zem. Boli také vystresované, že sa hneď začali schovávať. Boli to ženy z Kramatorska, stihli vlak, no celou cestou tam územie bombardovali. Videla som, že utečenci boli veľmi šťastní, keď boli medzi dobrovoľníkmi aj Ukrajinci. Keď sme sa ich pýtali na plán, 95 percent z nich povedalo, že sa chce vrátiť domov.
Utečenci vám určite rozprávali množstvo príbehov. Zarezonoval v tebe nejaký?
Každý bol iný a všetky mali niečo do seba. Mali sme 24-ročnú ženu, ktorá prešla s päťročným synom. Rozprávala nám, ako cestovala z Charkova na Slovensko. Dva mesiace jej bývalý manžel nedal povolenie vycestovať. Išla by hneď, ale nemohla. Z ničoho nič jej raz otec jej syna povedal, ber syna, dám ti všetky povolenia a opustite Ukrajinu. Hneď. Pobalila ho a odišli. Cestovali ešte aj s kamarátkou. Rozprávala, ako ich zastavili Rusi. Boli v obrovských kolónach, prišiel Rus a spýtal sa, či niečo nepotrebujú. Povedala, že vodu. Tak im doniesol vodu, nejaké hračky, veľmi pekne sa k nim správal. Keď sa ho opýtala, prečo je tam, prečo prišiel zabíjať, neodpovedal. Nám však vysvetlila, že vie, že ak by sa vráti do Ruska, tak to najlepšie, čo sa mu môže stať, je väzenie. Rozprávala nám aj to, že videla, ako boli na checkpointe. Najskôr utečencov pustili ďalej. Keď už auto prešlo pár metrov, začali po ňom strieľať. Pri niektorých kontrolách pobrali telefóny a všetko, čo bolo dobré, použiteľné. Jeden Čečenec ich dokonca zastavil a povedal, aby išli inou cestou, pretože ak nezídu z cesty, neprežijú. Sama povedala, že bolo zvláštne sledovať aj príbehy Rusov. Mnoho z nich tam nechce byť, niektorí sú normálni a pomáhajú.
Koľko bolo dobrovoľníkov?
Presne neviem, striedali sme sa cez deň a cez noc. Boli tam aj z Maltézski rytieri, Červený kríz, Gréckokatolícka charita. Na jednej zmene sme boli v noci minimálne traja dobrovoľníci, cez deň piati, šiesti.
Po práci ste si mohli jeden deň oddýchnuť. Kde to bolo?
Bývali sme neďaleko, v domčeku vo Vysokej na Uhom, to je domček Anky Kolesárovej.
Ako ste sa tam dostali?
Chodili po nás hasiči. Tí nás vždy zaviezli aj odviezli z hraníc. Z Ružomberka a potom aj naspäť domov som už cestovala sama.
Hoci máme jar už niekoľko týždňov, počasie skôr pripomína zimné mesiace. Nebola vám na hranici zima?
Na hranici bola strašná zima. Pred tým, ako som šla, som si však pozrela počasie, sledovala som aj na sociálnych sieťach, ako to zvládajú dobrovoľníci. Vzala som si veľa teplých vecí. Niekto tam doniesol plynové ohrievače, hasiči ich potom kontrolovali, či hrejú. Maltézski rytieri aj charita ponúkali čaj alebo kávu, hasiči nám zase nosili jedlo na obed aj večeru. Nad ránom už bola zima, ale skôr od únavy.
Bolo pripravené aj nejaké jedlo pre utečencov?
Maltézski rytieri ponúkali čaj a kávu nielen nám, ale aj utečencom. Boli pre nich nachystané aj bagety či sendviče. Ich cesta vyzerala tak, že prešli colnicou, dostali sa k nám, my sme im dali informácie a oni išli na autobusy, ktoré ich rozvážali ďalej. Autobus šiel každé dve hodiny alebo aj hneď, keď bol naplnený. Zdržali sa tam maximálne dve hodiny, aj to v noci, ale priemerne na hranici strávili pol hodinu.
Koľko ich približne prišlo za deň?
Približne 400 ľudí denne. Čo sme mali štatistiky, tak 2-tisíc utečencov prešlo celkovo zo všetkých troch hraničných priechodov. Potom už chodilo menej.
Počas toho, ako si robila dobrovoľníčku, si bola aktívna aj na sociálnych sieťach, kde si ukazovala realitu aj ostatným ľuďom. Aká bola spätná väzba?
Bolo veľmi veľa ľudí, ktorí sa ozývali, najmä moji kamaráti. Ja som sa počas ,,dokumentovania” zamerala na dve veci. Aby ľudia videli, ako fungujú dobrovoľníci a potom aj na príbehy ľudí, aby sme vojnu videli osobnejšie, pretože to nie sú len čísla obetí, ale najmä príbehy jednotlivcov. Robila som množstvo príbehov na Instagrame, ale aj na Facebooku a robila som ich aj v angličtine. Na Slovensku to sledujeme intenzívnejšie, vojna je hneď vedľa nás. Mám však veľa kamarátov po svete, ktorí takéto informácie nemajú. Bolo im to ľúto, myslím si, že sa ich to dotklo a veľa z nich ma podporovalo. Na Facebooku som mala niekoľko negatívnych reakcií. Nie konkrétne na dobrovoľníctvo, ale na vojnu. Množstvo názorov bolo takých, že sa treba pozerať na obe strany, a že Ukrajinci nie sú jediné obete vojny a podobne.
Ako vnímaš tieto reakcie po tom, čo si na hranici zažila? Predsa len, ruská propaganda na sociálnych sieťach je tvrdá. V online priestore je mnoho ruských trollov, podporovateľov Putina, dokonca aj niektorí slovenskí politici zastávajú Rusko.
Veľmi ťažko sa mi na to reaguje. Keď sme boli na hranici, prišli tam švajčiarski politici, aby odovzdali šek. Nedarovali príliš vysokú sumu, ale prišlo ich tam asi 50. Všetci sa odfotili, dali si kávu a išli naspäť. Možno to bolo aj od únavy, ale veľmi ma to nahnevalo. Ani len neprišli za tými ľuďmi, trošku sa s nimi porozprávať, podporiť ich, osobnejšie sa do toho vložiť. Keď aj vidím ľudí, ktorí podporujú Rusko a nevedia ho jednoznačne odsúdiť, snažia sa nájsť chyby na Ukrajine, tak mi to príde nozaj neľudské. Keď mi aj niekto reagoval negatívne na komentáre, tak som povedala, príďte sem, poďte sa sem pozrieť. Keď nechcete pomáhať, nemusíte, ale príďte sa pozrieť. Nedokážem to pochopiť, čo im musí ísť v hlave a že či už stratili poslednú štipku ľudskosti. Prichádzali predsa aj ľudia, ktorí boli zranení, hoci ich bolo len pár.
Z bombardovania?
Cez hranice prešla jedna pani, ktorá mala na tvári zošité jazvy. Mali sme aj jednu, približne 80-ročnú dôchodkyňu, ktorá bola taká unavená, že odpadla, ale tvárou dolu a dobila si tvár. Jeden deň doslova lietala sanitka. Stále niekoho odvážala. Ľudia už jednoducho z toho emocionálneho šoku nevládali, zosypali sa.
Potrebovali aj lieky?
Áno. Bol tam Červený kríž, mali k dispozícii všetky voľnopredajné lieky. Väčšinou pýtali na hrdlo. Jedna prišla, že ju veľmi v hrdle ,,škriabe”, tak ju vyšetrili a povedali jej, že to nie je nachladnutie, ale skôr úzkosť. Mali lieky na uvoľnenie stresu, aj detské lieky, proti nachladnutiu a potom mali aj ľud s problémami s tlakom. Jeden malý chlapec im odpadol, neskôr povedali, že mali čo robiť, úplne im odišiel, tak ho hneď brali do sanitky.
Do pomoci si sa nezapojila len ako jednotlivec, ale vaša rodina dokonca ponúkla dočasné ubytovanie rodinke v Liptovských Sliačoch. O akú rodinu ide?
V Liptovských Sliačoch máme domček. Je rozdelený na dve časti. Vzadu sú dve samostatné izby, sú tam aj kúpeľne a dole veľká kuchyňa, no aj vzadu je urobená provizórna. Tú časť sme využívali na Airbnb, no tento priestor je aj pre hostí. Cez Airbnb sa nám prihlásila jedna rodina. Videli sme, že ide o ukrajinské priezvisko, privítali sme ich a zistili, že ide o rodinu, ktorá uteká pred vojnou. Prešli cez Maďarsko, ale tam nikomu nerozumeli, rozhodli sa ísť ďalej, na Slovensko.
Koľko ich je?
Boli to starí rodičia a ich nevesta s dvomi deťmi. Nevesta s deťmi ostala, starší pár šiel za synom do Poľska.
Sú sebestační alebo odkázaní len na vašu pomoc?
Riešili sme to cez Airbnb, aby nemuseli za ubytovanie nič platiť, aby im vrátili peniaze. Niektoré veci sme im zo začiatku dali aj my, ale fungujú aj na humanitárnej pomoci. Ukázali sme im zbierku na Námestí Andreja Hlinku, odtiaľ si vzali potrebné veci. Chodia si nakupovať sami a niekedy ich pozveme na obed. Ocko im pomáhal hneď aj s dočasným ubytovaním aj vybaviť nejaké dávky na úrade.
Chcú tu ostať?
Veľmi sa o tom nerozprávame, pretože je to pre nich bolestivá téma, ale najradšej by šli domov. Povedali sme im však, že môžu ostať, dokedy budú potrebovať.
Titulná fotografia. Dobrovoľníčka Eva Lukáčová na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom. Foto: archív E. Lukáčovej
