Veroniku Jackaninovú lákala od malého detstva technická kresba. Vyštudovala grafiku a napokon sa stala skrytou tvárou dizajnu Škody aj Jaguara.
Severozápadne od anglickej obce Gaydon leží obrovský komplex. Zahŕňa výskumné a vývojové centrum, kde vzniká dizajn najznámejších automobilov. Akýsi otvorený priestor rozdelený množstvom oddelení.
Našli by ste v ňom ľudí tvoriacich modeling, tých, ktorí kreujú autá z hliny, samotných dizajnérov, ľudí kontrolujúcich konštrukciu, aj tých, ktorí majú na starosť havarijné testy. Videli by ste množstvo rúk zodpovedných za dizajn až po samotné testovacie vozy. A práve v takejto firme pracovala Veronika Jackaninová z Komjatnej. Kým nám ale priblíži, ako prebieha prerod auta z digitálneho sveta do fyzického, ukážeme vám jej umeleckú cestu.
Radšej pri autách ako v kuchyni
Už ako malú ju fascinovali farebné pastelky a omaľovanky. Časom si rodičia všimli, že ich dieťa stále kreslí a zatvára sa do izby. V deviatich rokoch sa preto rozhodli, že ju prihlásia na Základnú umeleckú školu v Dolnom Kubíne. Sedem rokov sa napokon Veronike vyplatilo, zvládla talentové skúšky a dostala sa na Strednú umeleckú školu úžitkového výtvarníctva, kde sa naplno venovala najmä grafike.
,,Už na základnej škole som si viac všímala technické veci. Keď ma aj mama volala do kuchyne, vždy som sa radšej motala pri otcovi, ktorý opravoval auto alebo traktor. Tým, že mám ešte dvoch starších bratov, tak som bola viac obklopená mužmi,” načrie do svojcih spomienok Veronika a dodáva, že aj keď jej mama chcela kúpiť bábiku, tak vždy povedala, že by radšej dostala autíčko alebo koníka. Keď nedostala vysnívanú hračku, auto si pozliepala z papiera alebo si koníka vymodelovala z plastelíny.
Spomína si aj na obdobie, keď sa pustila do dizajnu. Veronika mala približne 14 rokov, keď nakreslila prvé auto. ,,Už tam sa zrejme rodil dizajn a automotív do budúcna. Veľmi ma fascinovala rýchlosť aj dynamika. Obraz mám odložený doteraz.”
Na strednej škole mala obľúbeného učiteľa, ktorý počas štúdia rozvíjal v mladej dolnoliptáčke talent. ,, Už vtedy si všimol moju technickú kresbu a veľmi ma podporoval v rozvoji správneho kreslenia, najmä ako správne merať kreslené objekty. Na hodine vysvetľoval anatómiu ľudského tela. Ako kresliť celú postavu a portréty. Tie kreslím najradšej. Pamätám si, že počas vianočných prázdnin nám dal nakresliť asi 10 portrétov. A tak som kreslila. Mamu, starkého, bratov, kohokoľvek, kto ku nám prišiel,” usmieva sa Veronika.
Talentovaná Veronika sa chcela dostať na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. To sa jej nepodarilo. Miesto štúdia si napokon vybrala na východe Slovenska, na Technickej univerzite v Košiciach sa zamerala všeobecne na dizajn.
,,Štúdium nebolo zlé, ale nebolo to ono. Navyše, dali mi aj pocítiť, že som žena. Hovorili, že hoci som šikovná, autá sú skôr pre mužov a že je aj malá pravdepodobnosť, že by som v tom mohla uspieť,” priznáva Veronika.
Stále to však vysokoškoláčke vŕtalo v hlave. Neskôr sa od spolužiakov dozvedela, že sa na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave sa dá študovať presne to, za čím pišťalo jej srdce – transport dizajn. Univerzita spolupracovala so Škodovkou, Veronike zažiarili oči. V tom momente si povedala, že sa ide chopiť príležitosti. Úspešne. Magisterské štúdium napokon dokončila v Bratislave.
Škola spolupracovala s automobilovou značkou tak, že pre ňu študenti pripravovali rôzne projekty a dizajnéri s nimi ich práce konzultovali. ,,Rozprávala som sa s Petrom Olahom, šéfdizajnérom interiérového dizajnu Škodovky. Moje skice ho oslovili, no vystríhal ma pred tým, že keby aj začnem pracovať naplno pre túto značku, pripravím sa o osobný život. Veľa získam, ale veľa aj stratím,” priznáva Veronika a dodáva, že v tom čase bola na prvom mieste kariéra, robiť to, čo človeka baví a napĺňa.
Prvá veľká spolupráca
A napokon sa jej to aj podarilo. Po ukončení vysokej školy vycestovala na pracovnú stáž do Čiech. Nešlo priamo o Škodovku, ale o firmu Aufeer Design, ktorá robí pre spomínanú automobilovku zákazky. Nasledujúca destinácia: Mladá Boleslav.
,,Tam som sa vykreslila. Robili sme návrhy vlakov, interiérov do Škodovky. Tým, že tam boli aj študenti z prestížnych zahraničných škôl a šikovnejší ľudia, ktorí mali ďaleko väčšie skúsenosti, tak sa mi nepodarilo dostať priamo do Škodovky,” hovorí Veronika a úškrnom naznačuje, že každý neúspech je cesta k novému úspechu. Šikovnej dolnoliptáčke ponúkli miesto digitálnej modelárky na oddelení dizajnu. S modelovaním už skúsenosti mala počas štúdií a vždy ju to fascinovalo. Ponuku preto s nadšením prijala.
,,Odovzdala som sa tejto ceste a dva a pol roka som pracovala v Aufeer Design ako digitálny modelár. Vedela som, že v Mladej Boleslave je niekoľko podobných firiem, povedala som si, že by nebolo zlé nabrať nové skúsenosti.“ Veroniku najviac zaujala firma Svott, ktorá tiež pracovala pre Škodovku.
,,Boli tam veľmi šikovní chalani. Získala som úžasné modelárske skúsenosti, pretože keby nebolo ich, tak sa do Anglicka nedostanem. Všetky tie nedokonalosti, ktoré som v modelovaní cítila, mi pomohli napraviť. „ S úsmevom na nich spomína“. Už som sa nebála vykročiť do zahraničia.,” začína rozprávať o svojej najkrajšej pracovnej skúsenosti.
Cesta do zahraničia začala cez bývalú kolegyňu. Tá sa dostala do Jaguara na lighting oddelenie – navrhovala svetlá. Veronike prezradila, že hľadajú modelárov, a že by to mala vyskúšať. A to sa aj stalo. Predchádzalo tomu individuálne štúdium anglického jazyka. Keď bol cudzí jazyk z komunikačného hľadiska uspokojivý na to, aby prešla pohovorom, vybrala sa skúsiť šťastie.
Po úspešnom pohovore sa stala súčasťou tímu, ktorý sa podieľa na dizajne najznámejšej automobilovej značky na svete. A ako tento tím vyzerá?
Predstavte si obrovský komplex. Ten je rozdelený na množstvo oddelení. Najdete v nich ľudí tvoriacich dizajn, modeling, tých, ktorí robia autá z hliny, samotných dizajnérov, ľudí kontrolujúcich konštrukciu aj tých, ktorí majú na starosť havarijné testy. Videli by ste množstvo rúk zodpovedných za dizajn až po samotné testovacie vozy. Celá firma predstavuje rozsiahly otvorený priestor oddelený priehradkami, za ktorými sú zväčša stoly.
Prerod auta z digitálneho sveta do fyzického
Pri tvorbe dizajnu nás zaujíma postup. ,,Vznikne nápad a prvotná skica. Ešte pred tým zvyknú navrhnúť sochy, ktoré reprezentujú koncepciu vozidla. Typickým jazykom škodovky je kubizmus. Predtým mal dizajn oblé hrany, teraz sú línie jasné, čisté a ostré. Tento štýl priniesol do automobilovej značky ešte bývalý šéfdizajnér Jozef Kabaň, rodák z Námestova,” hovorí nám Veronika aj čo-to z histórie.
Aby sa teda dopracovali k prvotnému dizajnu, zvykli navrhnúť takzvané sochy áut, ktoré predstavovali kultúru krajiny. Česko je známe okrem kubizmu aj najkvalitnejším českým krištálom, preto sa tieto krištálové prvky vyskytujú najmä v dizajne svetiel v podobe ,,ihlíc”, ktoré navodzujú pocit skla a priezračnosti.
Prvotná idea je vždy na papieri. Má niekoľko pohľadov, predný aj zadný. Z týchto skíc vznikne digitálny model v mierke 1:1. Je to fáza tzv. skech modelingu, čiže 3D skica v počítači. Už v tomto rannom štádiu sa berú do úvahy kľúčové prvky auta, ako je rázvor, objem batožinového priestoru, ponuka motorov, vnútorná šírka a bezpečnostné požiadavky stanovené v návrhu.
,,Získame prvotné dáta, ktoré sa cez špeciálny šoftvér pustia do frézy. Fréza vytvorí prvý fyzický hlinený model v mierke 1:1. Vymodelujú teda auto v skutočnej mierke. Po tejto fáze nastupujú ,,clay” modelári, ktorí svojimi špachtľami a škrabkami vyhladzujú plochy auta. Je to veľmi dôležitý proces, v ktorom sa už angažujú priamo šéfdizajnéri a posúvajú model do reálnej podoby,” približuje proces tvorby dnes už žena z fachu a dodáva, že proces vývoja auta trvá štyri, niekedy aj päť rokov.
Počas tejto tvorby sa tu dizajnéri doslova hrajú s každou krivkou. Jednu krivku napínajú viac, aby mala väčšiu dynamiku, ďalšiu zase posuvajú o pár centimetrov a inde. V niektorých prípadoch riešia doslova tisíciny milimetra. Modelári dokonca zvyknú predeliť model na dve polovice, pričom jedna vyzerá inak ako druhá. Definitívne áno dáva novému návrhu šéfdizajnér. Keď sa tak stane, prichádzajú na rad metalické fólie, ktorými obalia exteriér. V interiéri vozidla sa používajú fólie a materiály, ktoré imitujú skutočný interiér. V tejto fáze už auto vyzerá ako skutočné aj napriek tomu, že je z hliny.
Ak je dizajn exteriéru hotový, auto dookola naskenuje veľký 3D skener a získa hrubé dáta. Ešte stále ide o štádium, kedy je možné návrh editovať a meniť. Spomínaný 3D scan sa posiela modelárom, ktorí modelujú nové čisté plochy s minimálnou odchýlkou od scanu. Nazývajú sa ,,surface” modelári. Vyhladzujú plochy, no kým clay modelár to robí v hline, surface modelár to vykonáva v počítači.
,,Presne toto bola moja práca. Dostala som scan – hlinený model v počítači, a nanovo som naň vytvárala plochy. Často sa práca delila, pretože vymodelovať jedno auto je komplexná a pomerne náročná úloha. Niekto mal prednú masku, niekto zadnú, iný zase kapotu. Potom sa to pospájalo a ako celok sa to poslalo do oddelenia konštrukcie, kde mali zistiť či auto spĺňa všetky požadované normy pre výrobu,” vysvetľuje Veronika.
V tomto procese zvykli nastať aj kolízie. V modelárskom oddelení však išlo o tzv. plochy, ktoré zasahujú do zakázaného priestoru inej plochy. Často vznikli aj skice od dizajnu, ktoré nie vždy bolo možné vyrobiť. To však nevedia posúdiť dizajnéri ba ani modelári. Pravda sa ukáže až na oddelení konštrukcie. ,,Dá sa povedať, že my modelári sme boli takí prienik „spásy“ kedy sme museli plochy namodelovať tak aby sa páčili oddeleniu dizajnu a oddeleniu konštrukcie.“
A ako dlho trvá, kým sa z digitálneho priestoru presunie model nielen do hliny, ale aj do reality?
,,Schválenie dizajnu je dlhšia záležitosť, pretože v rámci celého vývoja vznikajú zmeny kvôli rôznym kolíziám. V rámci štúdií sa dizajn ešte môže meniť, pretože kým vznikne na linke prvý výrobný kus, auto ešte prechádza rôznymi testami a skúškami. Ak sa ale bavíme o prvom vyrobenom kuse, trvá to približne štyri roky.” Tento proces zvyknú niekedy predchádzať koncepty, ktoré sa vyrobia skôr. Ide o štúdiu na základe ktorej získa automobilka reálny ohlas verejnosti záujmu o víziu.
Hoci práca v známej automobilovej firme vyzerá spočiatku veľkolepo, ,,sláva” sa nepripisuje spravodlivo.
,,Nevýhodou automobilky je to, že aj keď majú dizajnéri potenciál niečo nové a pekné navrhnúť, tak sa pod to nemôžu podpísať, vždy je za tým samotná automobilka, ostatné mená sa strácajú. Ak chce niekto uspieť ako úspešný dizajnér, tak v tomto korporáte to jednoducho nejde,” vysvetľuje Veronika.
Z Anglicka sa mladá dolnoliptáčka vrátila pred dvomi rokmi. Nie však z vlastného presvedčenia. Kariéru ukončil koronavírus. Zabezpečil, že všetkých externých zamestnancov prepustili. ,,Teraz mi už aj napísali, že je možnosť sa vrátiť, aj váham, no už to ide ťažko. Pribúdajú roky, chcela by som sa usadiť. Trošku som spohodlnela a som si vedomá toho, koľko úsilia by ma to znova stálo sa tam presťahovať. Chýbala mi rodina a domov, v Anglicku to bolo viac menej pracovné. V rámci časových možností som ale stihla načerpať ich kultúru a navštíviť aj nejaké pekné miesta. Zlepšila som si angličtinu nabrala ďalšie nové skúsenosti a vrchol svojej kariéry som považovala za splnený zahraničný sen,“ približuje Veronika.
Rodáčke z Komjatnej sa dokonca podarilo vymodelovať exteriér troch áut. Boli to interné projekty vo firmách. ,,Môj najobľúbenejší a neľahký projekt bol veterán Jaguár E-Type. Trvalo mi to okolo dvesto hodín. S dlhodobou praxou a bohatými skúsenosťami sa to dá vymodelovať ešte omnoho rýchlejšie.”
Maľba, ikony aj kniha
Hoci už v zahraničí nepracuje, nezaháľa ani na Liptove. Naplno sa pustila do maľovania a kreslenia. Učarovali jej nielen portréty, ale aj diela s náboženskou tematikou. Medzi jej najväčšie diela patrí ikona sv. Gála, ktorá zdobí oltár kostola v rodnej Komjatnej.
,,Obraz som namaľovala technikou olej na plátne pod vedením farského kňaza Petra Túryho, ktorý mal predstavu o tom, ako by mal vyzerať. Nesie v sebe atribúty benediktínskeho mnícha z obdobia 6. storočia. Musela som si o tom, samozrejme, aj niečo naštudovať.”
Na obraze je zobrazená legenda, ktorá je spojená s mníchom. Mních mal rád prírodu a život v nej. Raz sa vybral opekať. Mal so sebou aj bochník chleba, ktorý si nechal vedľa ohniska. V noci ale prišiel medveď a zožral ho. Za pokánie mu ustanovil, že bude nosiť kláty, preto je zobrazený s klátikom v papuli.
,,Svätý Gál bol pustovník a zaoberal sa štúdiom Svätého Písma. Snažil sa obracať pohanov na vieru v Boha. V ľavej ruke, preto drží knihu s nápisom Verbum Dei (Božie Slovo) a Pax Vobis (Pokoj s tebou). V pravej ruke drží pustovnícku palicu zakončenú v symbole kríža. Gál dostal ponuku stať sa biskupom ale odmietol to a keďže miloval život v lese sa podľa legendy najčastejšie zobrazuje s medveďom nesúcim kus dreva. V pozadí sa nachádzajú hory, ktoré predstavujú miesto jeho pôsobenia, teda Arbon pri Bodamskom jazere vo Švajčiarsku.
Veronika sa podieľala aj na reprodukcii diela od talianskeho maliara Giovanni Battista Tiepolo z obdobia rokoka. Obraz má názov Immacolata Concezione v preklade Nepoškvrnené počatie. Táto olejomaľba jej celkovo trvala 110 hodín. Namaľovala aj ikonu sv. Anny do kaplnky v Studničnej, obraz Božieho milosrdenstva, ktorý našiel svoje miesto v kostole v Hrboltovej na bočnom oltári a mnoho iných. Dokonca sa môže pochváliť prvou ilustrovanou knihou.
,,Verím, že kniha SAFÉNAT PANÉACH nie je posledná. Vznikla na podnet vyhlásenia roku Sv. Jozefa. Je to román, v ktorom sa píšu životné situácie ľudí prepojené s historickým životom svätca. Kniha je napísaná jednoduchšie, bez umeleckých metafor s primeranou nadsázkou humoru. Obsahuje farebnú obálku mojej olejomaľby a 28 čiernobielych ilustrácií, teda príbehov, ktoré zobrazujú postavy súčasnej doby. Verím, že sa mi podarilo dostať čitateľa do deja obsahu,” teší sa z úspechu rodáčka z Komjatnej.
Šikovná Veronika nedávno navrhla aj to, ako by mohlo vyzerať Korýtko, vlak jazdiaci z Ružomberka do Korytnice. Je to typ vlaku, ktorý má zdvihnutejší podvozok, nejde o úplne klasickú električku, ale o električkový vlak.
Pri návrhu tohto vlaku sa inšpirovala legendou historického vlaku TU47 z 50-tych rokov 20. storočia. Je typický svojou červenou farbou a bielymi pruhmi na prednej maske. ,,Je to jedinečný vlak, u ktorého majú tieto pruhy hlbší význam. V zime evokujú efekt snehu, ktorý odhŕňa pluh v rýchlosti, a tak presne kopíruje bielu „krivku“ vlaku. Ja osobne to považujem za dominantný prvok celého vlaku, ktorým sa snažili z dizajnového hľadiska v minulosti zaujať. To je aj dôvod prečo som budúce Korýtko navrhla v podobnom dizajne,” približuje Veronika.
Počas návrhu vlaku vytvorila množstvo skíc. V každej z nich boli výrazným prvkom biele pruhy. Práve tie ju neustále viedli k dizajnu s takzvaným špicatým ,,zobákom”.
,,V jednej skici sa mi to podarilo zachytiť tak, že to pôsobilo doslova dojmom sovy. V automobilovom dizajne sa s takýmito zvieracími výrazmi stretávame často. Preto je úplne bežné, že niektoré autá na nás pôsobia agresívnym, dravým alebo v opačnom prípade zase miernym a pokojným dojmom. Porovnajme si napríklad Lamborghini s Fiat 500. To je, ako postaviť si divú šelmu k pande,” hovorí s úmevom a dodáva, že produkty, ktoré sa navrhujú, v nás musia vyvolávať nejaké pocity a hovoriť k nám nejakým jazykom. Tak je to aj v prípade Korýtka.
,,Tu som sa rozhodla ísť výrazom vážnym, ktorý sa drží pôvodných prvkov, a to najmä v dizajne svetiel a pluhu. Bočné okná vlaku presahujú časť strechy. Cestujúcim sa tak ponúka väčší rozhľad na nebo, čo môžu oceniť ako príjemný zážitok najmä v noci. Z celkového hľadiska som sa snažila navrhnúť električkový vlak, ktorý nesie v sebe istú časť minulosti a razí ňou súčasnosť s cieľom zanechať odkaz do budúcna,” hovorí o jednom z najnovších projektov Veronika Jackaninová z Komjatnej.
Titulná fotografia: Veronika Jackaninová. Zdroj: archív V. Jackaninovej
