Posledný novembrový deň si pripomíname Ondreja, jeden z tých dní, ktoré naši predkovia slávili ako ,,stridžie”. Pamätáte si ešte na niektoré z dávnych zvykov? Prinášame vám sériu tradícií, ktoré upadli do zabudnutia a začíname obyčajmi na Katarínu a Ondreja.
Na svätého Ondreja večer prichádza do drevenej chalupy v zime za tmy skupinka mladých dievčat. Ich usmiate tváre osvetľujú len malé svetielka rozliehajúce sa zo svietnikov. Po prekročení prahu dverí pozdravia staršie ženy a poberú sa k nádobe s olovom. Prvá chytá do rúk cínovú lyžicu a naberá roztavené olovo. V druhej ruke drží kľúč a cez jeho otvor nalieva olovo do hrnca so studenou vodou.
,,Ondreju, Ondreju, na teba olovo lejú. Daj mi, Pane Bože, znati, koho budem muža mati,“ vyriekne.
O chvíľku vloží ruku do nádoby a vyberie olovo, ktoré medzičasom stuhlo a vytvorilo určitý tvar. Otáča ho z jednej strany na druhú. Podľa toho, aké nástroje pripomína, háda povolanie budúceho ženícha.
Už vtedy dievčatá praktiky ľúbostnej mágie nebrali vážne, išlo len o formu zábavy. Ak by sa však tento zvyk praktizoval na Ondreja aj dnes, vyzeral by podobne. Namiesto kováča či gazdu by si však dievčatá ,,vyveštili“ právnika, generálneho riaditeľa či futbalistu.
Stridžie dni
Predvianočné obdobie sa kedysi na celom Slovensku, bez výnimky Liptova, nieslo v znamení zvykov a tradícií. Ruka v ruke s adventom totiž započali aj ,,stridžie dni“. Spájali sa s mnohými poverami, ktoré odštartovali na Katarínu a vyvrcholili na Luciu.
Zvlášť vhodné obdobie na magické úkony bola neskorá jeseň a zima. Práve v tomto čase nastali krátke dni a dlhé noci, ľudia si ich krátili priadkami či páračkami, nechýbali ani ľúbostná mágia či protibosorácke opatrenia.
Ľudia tiež verili, že s ubúdaním denného svetla a predlžovaním noci nadobúdajú prevahu silné sily nad dobrými. V ľuďoch však tieto predstavy vyvolávali pocity úzkosti a strachu. Mnohé javy spojené s chorobou či úpadkom hospodárstva si nevedeli vysvetliť a hľadali príčinu. Tá sa časom zredukovala na predstavy o strigách a ich škodlivosti.
,,Magické úkony v dedinskom spoločenstve používali aj dievky na privolanie a pričarovanie mládencov. Mnohé z nich sa postupne stali všeobecne známymi a dievčatá ich vykonávali ako súčasť tradičných obradov spojených s dňami Kataríny, Ondreja, Barbory a Lucie. Pomocou týchto úkonov a sprievodných recitátov sa snažili dozvedieť, aká budúcnosť ich čaká, či sa vydajú a aké remeslo bude mať ich budúci ženích,“ približuje etnologička Iveta Zuskinová vo svojej publikácii Liptov.
Mladšia generácia tieto obyčaje pochopiteľne nepozná, naši starí rodičia si však ešte aj dnes s úsmevom zaspomínajú. A môžeme aj my. Stali sa totiž predlohou viacerých slovenských filmových klasík ako Kubo či Vianočné oblátky. Tie liptovské stále žijú vďaka najväčšiemu folklórnemu súboru na Liptove FS Liptov, ale aj etnologičke Ivete Zuskinovej, ktorá ich zozbierala do knižných publikácii, aby sa tak mohli uchovať aj pre budúce generácie.
Obyčaje na Katarínu a Ondreja
Na Katarínu, deň, ktorý pripadá na 25. novembra, dávali dievčatá do krčiažka s vodou prútik z hrušky, slivky a vŕby. Na prútiky uviazali bielu, červenú a čiernu niť. Ktorý z nich potom prvý vypučal, ten dievčaťu predpovedal osud. Biela niť znamenala svadbu, červená nemanželské dieťa, čierna veštila smrť.
,,Na priadkach v Liptovských Revúcach sa na Katarínu prekladali hrnčeky. Pod jedným bol prsteň, ktorý predznamenával zásnuby, pod druhým zasa obrúčka, pod tretím bola bába, čo znamenalo, že sa dievča prespí, štvrtý ukrýval uhlík, ten značil smútok, vareška bola symbolom gazdinej , batôžtek napovedal, že dievča pôjde do služby,” hovorí o významoch Zuskinová.
Na Ondreja, teda 30. novembra, bolo zvykom veštenie lásky alebo aj milostná mágia. Dievčatá sa zišli na priadkach, aby si predpovedali budúcnosť.
,,Pri varení halušiek platilo pravidlo, že veci potrebné na varenie – múka, voda a aj drevo, museli byť ukradnuté, a to najlepšie z domu, kde mali Ondreja. Niekde mala byť múka ukradnutá z deviatich domov a vodu bolo treba doniesť v ústach,“ konkretizuje publikácia Zuskinovej.
Etnologička tiež vysvetľuje, že napríklad v Pribyline musela byť múka ukradnutá vo mlyne alebo v obchode. Kradli sa tiež polená na oheň. Do každej halušky potom zabalili lístok s menom mládenca. Halušky museli do vody hodiť naraz. Ktorá skôr vyplávala, tú rýchlo vytiahli a rozbalili.
,,Akú halušku s akým menom si dievčina vytiahla, tak sa mal volať jej budúci muž,“ píše Zuskinová.
Na sviatok Ondreja bol rozšírený aj zvyk s liatím olova, ktoré sa muselo liať cez otvor kľúča do studenej vody. Takýmto spôsobom sa dievčatá snažili dozvedieť, aké povolanie bude mať ich budúci ženích. Museli si však zadovážiť sirotský kľúč z domu, kde deti nemali otca alebo matku.
Hovorili pri tom: ,,Ondreju, Ondreju, na teba olovo lejú. Daj mi, Pane Bože, znati, koho budem muža mati,“ vyriekne.“
Z podôb stuhnutého olova potom hádali povolanie budúceho ženícha, podľa toho, aké pracovné nástroje pripomínali – sekeru, pluh, kladivo a podobne.
V Liptovských Revúcach chodili na Ondreja dievky triasť ploty k domom, kde mali Ondreja. Hovorili pri tom:
,,Plot, plot, trasiem ťa svätý Ondrej, prosím ťa, dajže mi znať, s kým ja budem pri oltári stáť.“
O podobných zvyklostiach v predvianočnom, ale aj vianočnom období sa dočítate v pripravovanej sérii článkov.
Zdroj: Liptov, Iveta Zuskinová.
Titulná fotografia: Tradičné liatie olova na Ondreja. Zdroj: archívny záber z filmu Kubo.
