Na Ukrajinu sa vybrala bezprostredne po začatí vojny. Spoločne s kameramanom Michalom Vasiľom sa rozhodli ísť na miesta, ktoré ruská armáda okupovala a bombardovala. Tam natočili sériu výpovedí a príbehov o ľuďoch, ktorí neutiekli a napriek ohrozeniu života ostali.
Vo štvrtok 9. marca prišla s príbehmi ľudí, ktorí sa rozhodli zostať do Galérie Ľudovíta Fullu. Viera Dubačová spoločne s Luciou Štasselovou a Matúšom Valkom porozprávali, ako vyzerajú ukrajinské mestá a čo prežili a stále prežívajú ľudia, ktorých na Ukrajine stretli. Prostredníctvom autentických záberov zo zbombardovaných miest ukázali hrôzy vojny, ktorá sa najviac dotkla bezbranných obyvateľov.
Dal by Pán Boh, aby sme prežili
Prvé mesiace invázie žili v pivnici. Von vychádzali len vtedy, keď sa zastavila paľba a bombardovanie. Časom sa naučili, že po ostreľovaniach nastane polhodinová alebo hodinová prestávka. Túto chvíľu museli využiť, aby niečo navarili a postarali sa o dobytok. Ukrajinka sa s ruskými vojakmi dala do reči. Hovorili jej, že všetkých prišli oslobodiť od nacistov. Spýtala sa ich, kde ich videli, tu predsa žiadny nie sú. Argumentovali, že u nich zakazovali ruský jazyk na školách. Opäť sa im snažila vysvetliť, že ešte minulý rok bola ruština na ich škole. Učiteľka ruštiny bola dokonca 25 rokov riaditeľkou školy a má aj ruskú národnosť.
,,V našej dedine nikdy nebola nevraživosť a to tu žijú ľudia rôznych národností. Vraveli, že im povedali niečo celkom iné. Už je to tak, natĺkli im do hlavy nezmysly a oni im uverili,“ hovorí staršia žena o ruských vojakoch, ktorá sa rozhodla priblížiť hrôzy vojny na Ukrajine svojim svedectvom. Pochádza z Kamjanky, ktorá sa nachádza 300 kilometrov od Kyjeva.
A pridávajú sa aj ďalší. Hovoria, že to bolo desivé. Skoro každý deň horelo. Netušili či prežijú alebo nie. Veľmi sa však modlili. Snažili sa ich rozstrieľať aj znásilniť, no ako sami hovoria, milosť Božia ich od toho ochránila.
,, Keď ležím v noci v posteli, plačem. Hovorím si, daj Pán Boh, aby sme prežili. Toľko sme toho vytrpeli. Keby bolo leto, spali by sme vonku na rozkladacích posteliach. Najhoršie je to teraz, keď je zima. Dobré časy sa už nevrátia. Už je to tak. Chcela by som ešte žiť,“ hovorí s hrčou v hrdle ďalšia ukrajinská žena z mesta Izjum, ktoré sa rozprestiera 140 kilometrov východne od Charkova.
Príbehy ľudí, ktorí sa rozhodli ostať zachytáva dokumentárna séria s rovnomenným názvom od režisérky Viery Dubačovej. Po napadnutí Ukrajiny Ruskom opakovane cestuje na Ukrajinu, aby nakrútila dokumenty o hrôzach vojny.
O tom, čo prežili a stále prežívajú tí, ktorí sa rozhodli zostať, prišla porozprávať aj do Ružomberka. A nie sama. Spoločnosť jej robili Lucia Štasselová, spoločne s ktorou spustila iniciatívu Mier Ukrajine a začala plánovať svoju prvú cestu do vojnou zmietanej krajiny. Prišiel tiež Matúš Valko, ktorý od začiatku vojny pomáhala na Ukrajine ako dobrovoľník.
Aj napriek tomu čo prežili, chcú žiť normálne životy
Režisérka Viera Dubačová približuje, že nie je ťažké dostať sa k ľuďom, ktorí chcú rozprávať o tom, čo prežili. Pomáhajú jej aj Hlavy hromady. Ide o akýchsi primátorov, ktorí spravujú desať obcí.
,,Bola som na jednom vzácnom stretnutí, kde som sa s nimi zonámila. Vždy im poviem, že prídem do zbombardovaných území, či mi vedia pripraviť príbehy ľudí, ukázať miesta a tiež sa pýtam aj na to, čo im treba priniesť, pretože zároveň chodíme aj s humanitárnou pomocou. Tieto hlavy hromád tam dokonca otvárajú aj humanitárne centrá, kde sa bezprostredne po zbombardovaní sústreďuje pomoc,” približuje Dubačová.
Všetci traja sa zhodujú, že prvé pocity po príchode na Ukrajinu boli strašné.
,,Dotýkame sa zeme, ktorá bola poliata krvou nevinných ľudí. Cítim obrovskú lásku k Ukrajincom. Napĺňa ma to obrovskou silou,” prezrádza Dubačová.
,,Ľudia, ktorí sú tam, vám dajú neuveriteľnú silu. Chcú žiť normálny život. Keď sme šli po bombardovaní do Boroďanky, videl som ľudí, ktorí maľujú priechod pre chodcov. Musel som zastať a spýtať sa, či to myslia vážne, že teraz idú maľovať priechod, či je to také podstatné. Oni mi povedali, že je. Domy si urobia neskôr, teraz tu musí byť pekne. Je to šialená húževnatosť, ktorí tí ľudia aj napriek tomu, čo prežili majú,” opisuje jednu z mnohých situácií dobrovoľník Matúš.
Spomína si aj na deň, keď na sklenený most v Kyjeve padla raketa. ,,Bolo to v ten istý deň, keď sme tam prišli. Ráno sme vstali skôr, aby sme tam šli. A už sme videli ľudí, ktoré zametajú sklo. Deň pred tým tam padla raketa a oni to všetko stihli zakryť. Neskutočne bojujú o svoje miesto pod slnkom a to aj napriek tomu, že na to isté miesto môžu znovu zaútočiť.”
Rusi mestá zrovnávajú so zemou
Ak v dedine začnú opravovať dom, robí na ňom celá dedina. Súdržnosť však nie je len medzi obyvateľmi, ale aj medzi starostami. ,,Myslia na seba, posúvajú si informácie, keď do jednej dediny donesieme veci, nevezmú všetko, ale povedia, aby sme niečo zaniesli aj do susednej obce,” približuje Matúš.
Rovnaké pocity má aj Lucia Štasselová. Vysvetľuje, že keď sa stane, že je v Kyjeve elektrina, fungujú bary. ,, A možno to aj zastrie ľuďom oči, že však sa tam nič nedeje, všetko je normálne. No nie je. Je to len neúprosná snaha poraziť vojnu. V bare je zima, nie je tam svetlo, nemôžete ísť na toaletu, pretože netečie voda.”
Viera Dubačová sa na Ukrajinu vybrala s Luciou Štasselovou. Obe mali potrebu, že musia prekročiť hranicu. Postupne pokračovali ďalej a ďalej.
,,Rusi Ukrajinu zrovnávajú so zemou. Ľudia tam zomierajú za strašných okolností. Pre nich je najlepšie strieľať na civilistov, na ľudské terče. Veľa detí uniesli. Ako prvé sú v mestách zbombardované materské školy, nemocnice, obytné oblasti,” hovorí o hrôzach vojny Viera Dubačová.
Problém je aj so starými ľuďmi, ktorých je množstvo a nechcú opustiť svoje domovy. Veľa z nich je v ústavoch, nevedia ich preniesť. Keď sa humanitárna pomoc pýta, čo treba priniesť, poprosia o plienky pre seniorov.
,,Keď som sa rozprávala so staršími ľuďmi, mnoho z nich povedalo, že dcéra odišla do Poľska, syn je na fronte. Deti ich volajú, aby s nimi opustili krajinu, oni ale chcú zostať. To isté mi povedali aj starostovia. Vedeli, že sa blížia Rusi aj do ich obce, chceli ich previezť, starčekovia sa ale držali zubami, nechtami, nechceli odísť. Keď sa ich podarilo odviezť, vrátili sa po ďalších a za ten čas sa už starček stihol vrátiť do svojho domu,” približuje Dubačová.
Všetci traja videli miesta, ktoré boli celé zrovnané so zemou. Potom sú mestá, ktoré okupujú Rusi, no tam počuť rakety. Viera Dubačová priznáva, že počas celého dňa sa musí držať, večer to ale nevydrží. ,,To všetko, čo za celý deň uvidím, jednoducho večer musím zo seba vyplakať.“
,,Dva dni po oslobodení sme šli do dedín, všetko bolo zamínované. Nesmeli sme sa odchýliť a držať sa len v koľajách. O týždeň neskôr na pole naleteli dvaja francúzski novinári. V už oslobodenom území zamerali auto s humanitárnou pomocou a odstrelili ho. Je to zločin proti ľudskosti,” hovorí o zážitku Dubačová.
S humanitárnou pomocou je na Ukrajine problém. Veľké organizácie ako napríklad Človek v ohrození majú vo svojich stanovách pravidlá neohroziť zamestnancov, tak ich tam jednoducho nepúšťajú. Pomoc je len na dobrovoľníkoch. A za tých sú Ukrajinci veľmi vďační.
,,Keď za nimi prídeme, sú veľmi otvorení. My si to ani len nevieme predstaviť, aké to je, keď vás odrežú od sveta, zbombardujú vašu dedinu, aj tú vedľajšiu a ďalšiu a ďalšiu. Je tam navyše spadnutý most a vy v takomto území žijete osem mesiacov. Tak je to napríklad v Chersonskej alebo aj Mykolajivskej oblasti. Ale nielen tam. Tí ľudia jednoducho potrebujú komunikovať, potrebujú vedieť, že nám na nich záleží,” približuje pre náš portál režisérka.
Pýtame sa ako sa k tým, ktorí sa rozhodli ostať, dostávajú informácie. ,,Slúžia na to aplikácie v mobiloch, no nápomocná je aj teritoriálna obrana či dobrovoľníci, ktorí chodievajú od domu k domu.“
Režisérka sa na Ukrajinu vracia o dva týždne.
,,Budem tam chodiť až kým Ukrajina nevyhrá vojnu. Hoci som aj teraz na Slovensku, stále na nich myslím, nedá sa to vypnúť. Aj dnes ( štvrtok 9. marca, pozn. Redakcie) opäť bombardovali infrašktruktúru v Kyjeve. Všetkým som musela zavolať a zistiť, či žijú. Budem sa tam vracať dovtedy, kým Ukrajina neporazí ruských vrahov,” uzatvára pre náš portál režisérka Viera Dubačová.
Titulná fotografia: Viera Dubačová v Galérii Ľudovíta Fullu. Foto: Anna Zábojníková
