S Pavlom Šrankotom sme sa rozprávali o jeho rozhodnutí odísť na misie, o živote v cudzej krajine a žití s domorodcami, no zabŕdli sme aj do komunálnej politiky a spolupráce útvaru hlavného architekta s ružomberskou radnicou.
Pochádza z Vranova nad Topľou, trvalé bydlisko má v Likavke, no býva v Ružomberku. Od októbra minulého roka je jeho aktuálnym pôsobiskom Papua Nová Guinea, ktorá sa nachádza v Oceánii.
V rozhovore s 37-ročným Pavlom Šrankotom si prečítate:
- ako vyzerá príprava dobrovoľníka na misie
- aké sú mesačné náklady na život
- že v Papue Novej Guinei žije tisícka kmeňov a je bežné, že miestni chodia popri ceste s mačetami
- či sa cíti bezpečne na mieste, ktoré je považované za jedno z najnebezpečnejších na svete
Na mestskom úrade v Ružomberku ste pracovali na útvare hlavného architekta niečo viac ako desať rokov. Na začiatku minulého roka ste oznámili, že ako architekt na meste končíte a odchádzate na misie. Bol to plán alebo tomu predchádzali okolnosti, ktoré súviseli s dianím v Ružomberku?
Keď som nastupoval na úrad, mal som takú predstavu, že budem na mestskom úrade pracovať 10 rokov a potom zmením prácu, čo sa mi vďaka Bohu aj podarilo naplniť. Založil som Inštitút územného plánovania dolného Liptova a pracoval som a stále pracujem v oblasti architektúry a územného plánovania. K misijnej práci ma už pred pár rokmi povzbudzovali najmä moji súrodenci. Ísť na dobrovoľnícku prácu v misijnej oblasti som uvažoval ešte pred skončením na úrade.
Cítili ste aj akúsi potrebu zmeniť prostredie?
Nechcel som len primárne zmeniť prostredie, ale chcel som investovať svoje talenty tak, aby boli využité na úžitok nielen pre mňa, ale aj pre iných.
Za tie roky, kedy ste pôsobili na útvare hlavného architekta, ste sa zaoberali náročnou agendou. Spomeniem ružomberskú Kalváriu a jej ochranné pásmo, kauzu benzínky či zrušenie architektonickej súťaže na plaváreň, ktorej výstavba je aktuálne po 7 rokoch od jej schválenia úplne pozastavená.
Asi najfrustrujúcejšie bolo, že sa veci nehýbali dopredu. A keď sa hýbali, tak paradoxne najviac motivácie bolo tam, kde to išlo zväčša architektonicko-urbanisticky zlým smerom. Ale v rámci útvaru bolo našou hlavnou náplňou urbanisticky zaregulovať územie, aby bol dlhodobý rozvoj koncepčný a to sa nám darilo, v priemere každý rok sme schválili nový územný plán zóny alebo zmeny územných plánov.
Ako vnímate desaťročnú spoluprácu mesta a útvaru?
Teraz si ešte viac uvedomujem, že práca na úrade je veľmi dôležitá a hoci niekedy naozaj vyžaduje šalamúnske riešenia, je to správna investícia síl a času, hoci výsledky málokrát jasne vidno a práca je veľmi slabo ocenená okolím, naopak, skôr má z toho nakoniec človek neuspokojivý pocit. Čo však, naopak, znamená, že tá úradná práca je pre spoločnosť veľmi dôležitá a je kľúčové, aby boli zodpovední ľudia na správnom mieste.
Útvar hlavného architekta by mal mať v oblasti koncepcie rozvoja mesta rozhodujúce slovo. Páčila sa mi spolupráca s Cechom architektov, ktorý bol dôležitý poradný orgán útvaru.
A čo nebolo dobré?
Útvar nemal pri výbere materiálovej skladby verejných priestranstiev, druhu dlažby, materiálu a farebnosti mobiliáru a imobiliáru takmer žiadne slovo. Tieto kompetencie neboli jasne zadefinované a hoci nebol spracovaný manuál, kde by boli tieto prvky pomenované, mali sme jasnú predstavu, ako by mal vyzerať verejný priestor. Práca sa takým spôsobom napokon obmedzuje len na hranie sa so slovíčkami záväznej časti územného plánu, pričom celková koncepcia rozvoja mesta za posledné roky upadala.
Najvtipnejšie napokon vyznievajú situacie, kedy sa hrdinovia bijú do pŕs, ako zle sa využil urbanistický potenciál v minulých obdobiach, ale hoci sami majú možnosť zasiahnuť zásadným kompozičným riešením do aktuálneho rozvoja, ktorý by ovplyvnil ďalší rozvoj štruktúry mesta v tomto miléniu, k riešeniu pristupujú laxne.
V januári minulého roka ste zavesili prácu architekta na mestskom úrade v Ružomberku na klinec, v októbri ste už držali v rukách letenku do Papuy Novej Guiney na misie, kde sa odvtedy nachádzate. Prečo tak ďaleko?
Slovo misie mi znie dosť honosne oproti tomu, čo tu robím. Keď sa povie misie, mne napadne Matka Tereza, ktorá pomáhala chorým a najchudobnejším z najchudobnejších. Dnešná misia zahŕňa veľa rôznych aj technických oblastí od pilotov, lingvistov až po architektov, čo je aj moja práca.
K vášmu aktuálnemu pôsobisku sa ešte dostaneme. Vráťme sa ešte k výberu pre nás dosť exotickej a nepoznanej destinácie.
Že by som mal ísť do Papuy Novej Guiney by ma na začiatku vôbec nenapadlo, bolo to ale jediné aktuálne otvorené miesto v rámci Wyclife Slovakia organizácie, ktorá má vysielala. Pôvodne som myslel, že to bude Afrika poťažmo Ázia. Absolvoval som niekoľko kurzov, dvoj aj trojdňových o bezpečnosti, o hodnotách a správaní na pracovisku, ale aj o chápaní cudzej kultúry a s tým spojenej cezkultúrnej misii. Kurzy som absolvoval nepravidelne v priebehu roka, kedy som sa na cestu pripravoval.
Povinnou výbavou bolo zrejme aj očkovanie pred tropickými chorobami.
Očkoval som sa na týfus a, samozrejme, žltačku AB, žltú horúčku, polio, ale bežné sú tu aj choroby ako tuberkulóza, osýpky, mumps a rubeola. Na maláriu beriem profilaktiká len vtedy, keď idem do južnejších oblastí, no nakoľko my sme vo vyšších polohách, nemusím profylaktiká užívať každý deň. Najviac mi pomáhajú bylinkové kvapky na žalúdok s obsahom etanolu, nakoľko tu pijem dažďovú vodu z nádrže, kde stojí a nie vždy je filtrovaná.
Aká bola cesta?
Dobrodružná. So zapatrošenou batožinou v Manile, ale aj vreckovými zlodejmi v Port Moresby, napokon ale všetko dobre dopadlo a ja som šťastne docestoval do Ukurampy. Je to medzinárodné spoločenstvo, nachádza v provincii Východná vysočina Papua Nová Guinea. Leží približne 11 kilometrov po ceste od Kainantu v údolí Aiyura. Nachádzam sa teda vo východných výšinách, žijeme v nadmorskej výške 1600 metrov.
Bolo ťažké sa aklimatizovať na iné podmienky?
Prvý týždeň mal byť určený na aklimatizáciu a zoznamovanie sa s prostredím. Je tu dosť veľa práce na prekladoch Biblie, ale aj iných prácach pre všetky možné profesie. Počas kovidu niekoľko ľudí odišlo do domovských krajín, z ktorých sa niektorí pomaly vracajú naspäť.
Prvé týždne sme začali robiť na odstraňovaní dôsledkov zemetrasenia, ktoré bolo v septembri s magnitúdou 7,6 stupňov. Misionári, ktorí sú tu už 40 rokov a ani miestni si také nepamätajú, takže môj príchod všetci vrelo uvítali a sú vďační, že prišla pomocná sila zo Slovenska.
Spomínali ste preklad Biblie aj pomoc po následkoch zemetrasenia. Čo je vašou misiou v Papue Novej Guinei?
Mojou hlavnou úlohou je práca architekta, čiže návrhy, konštrukčné riešenia, vykonávacie výkresy, konzultácie a poradenstvo. Rozsah práce je veľmi pestrý od riešenia operačných sálov v malej miestnej klinike cez hospodárske stavby pre hovädzí dobytok, malé výrobné energetické stavby, kancelárske priestory, rodinné domy či iné výrobné objekty.
Koľko Slovákov je tam s vami?
Slovenskí misionári tu nie sú. Teším sa na jedného chalana z Českej republiky, ktorý by mal prísť v lete. Je tu niekoľko Kórejcov, Ukrajincov, Rusov, niekto aj z Poľska, Británie, Kanady, Brazílie, Mexika či Argentíny. Je to veľmi zaujímavé medzinárodné prostredie.
Keď sa rozprávame o misionároch, môže sa ním stať ktokoľvek? Sú to všetko veriaci ľudia? Alebo sa nájdu aj takí, ktorí sa v živote nejakým spôsobom stratia a túžia po tom, aby práve na misiách dozreli v takého človeka, po akom túžia? Jednoducho chcú, aby im dal život zmysel, chcú sa cítiť pochopení, nápomocní, hlavne nie prázdni?
Áno, myslím, že som takých stretol. Tým, že sa organizácia Wyclife Slovakia, prostredníctvom ktorej som sa dostal na toto miesto, zameriava najmä na preklad Biblie do jazykov, do ktorých Biblia ešte nie je preložená, sú tu aj veriaci. Sú to najmä ľudia, ktorí majú schopnosti v oblasti prekladu jazykov, ale pracuje tu mnoho ďalších odvetví. V podstate všetko, čo by ste potrebovali v menšej dedine, napríklad učitelia, vodári, elektrikári, stavbári, manažéri obchodu, tlačiari, zdravotníci, informatici a niektorí sa tu navzdory svojej domácej kultúre cítia na správnom mieste a naplnení.
Sú tam aj takí, ktorí prišli len na pár mesiacov, ale tak sa im zapáčilo, že ostali? Dá sa pobyt predĺžiť?
Je to naozaj tak. Je tu jedna kolegyňa, ktorá sem prišla, pretože spôsob života, ktorý mala predtým, ju sklamal. Po pár mesiacoch tu si uvedomila, že tu chce ostať dlhšie a vybavuje potrebné papiere. Ak tu chce niekto ostať, tak v podstate potrebuje mať prácu, v ktorej bude naozaj užitočný. Pozícia musí byť otvorená a človek musí zodpovedať uvedenej kompetencii a, samozrejme, musí splniť požiadavky oficiálneho pracovného povolenia, s ktorým súvisí aj udelenie víz na pobyt v krajine. Zvyšok je už len o možnostiach financovania, čo je ale paradoxne v tejto oblasti celkom oriešok, keďže si to každý financuje sám, resp. z podpory od známych či priateľov. Nákladné je to najmä z dôvodu stravovania, ale aj ubytovania.
O akej sume sa približne rozprávame?
Náklady sú v Papue Novej Guinei paradoxne vysoké. Spolu to môže byť aj cca 1 400 eur mesačne. Mne sa nikdy nepodarilo ísť pod 800 eur za náklady na živobytie na jednu osobu. Nechápem to, ale jedlo mi vychádza približne na 200 eur mesačne, a to si hocikedy dám na obed aj ,,vifonku”. Ceny jedla sú vyššie ako u nás aj mimo centra, zvyšok je na letenky, poistenie a ostatné náklady.
Dorozumiete sa s miestnymi obyvateľmi?
Dorozumieť sa dá v úradnom jazyku Tok Pisin. Je to jazyk, ktorý vznikol postupne. Najmä kontaktom s ľuďmi na ostrovoch bližšie k civilizácii, ktorí im dávali prácu. Je to akási zmiešanina angličtiny s trochou nemčiny s vykuchanou gramatikou. Väčšina ľudí Tok Pisin rozumie aj hovorí, ale popritom hovoria aj svojím vlastným domorodým jazykom, niekedy aj viacerými a niektorí rozumejú dobre aj po anglicky.
Ako je to so vzdelaním? Majú školy či väčšinu ich kultúry tvorí práve práca?
Sú školy, kde chýbajú učitelia. Takmer každý miestny by chcel mať auto, hoci cesty sú tu veľmi zlé. No väčšinou sa snažia radšej zarobiť nejaké peniaze, pomôcť deťom, aby študovali, získali dobrú prácu a deti sa zasa potom snažia dobre si zarobiť, aby mohli rodičom zabezpečiť starobu a postarať sa o nich.
Uvediem príklad. Jedno prasa stojí 1500 kina a za túto sumu môžete svojho syna či dcéru poslať do internátnej strednej školy na rok. Má tam zabezpečené ubytovanie, stravovanie a štúdium. Takéto dvojročné vzdelanie mu zabezpečí dobré pracovné príležitosti. Aj terajší premiér študoval na takejto strednej škole, ktorá je tu 7 minút pešo od centra.
Vráťme sa ešte k Svätému písmu. Cieľom organizácie, ktorá vás vyslala, je aj priniesť možnosti čítania Bibilie na miesta, kde jazyk nemá písanú podobu. Ako teda evanjelizujete?
Pred samotným prekladom sa ešte dopredu musia urobiť ďalšie kroky. Ide o veľmi rozsiahlu analýzu jazyka, vytvorenie písanej formy jazyka a gramatiky, vrátane všetkých prízvukov a intonacií, čo môže trvať mesiace až roky. Potom sa zostaví tím prekladateľov, ktorý pozostáva z miestnych ľudí. Títo potom v jazyku Tok Pisin absolvujú zaškolenie v rôznych oblastiach napr. biblicke pozadie Nového zákona, historický kontext, úvod do gréčtiny alebo hebrejčiny, a potom úvod k jednotlivému evanjeliu a podobne.
Tento papuánsky tím potom za pomoci vyštudovaného lingvistu – konzultanta, prekladá Bibliu do svojho materinského jazyka. Pri preklade využívajú všetky dostupné pomôcky ako napríklad preklad Biblie do jazyka Tok Pisin či iného z miestnych jazykov, ale používajú sa aj pôvodné zdroje, teda originálne texty v gréčtine či hebrejčine (pri preklade Starej zmluvy). Nakoľko slovná zásoba Tok Pisin nie je taká bohatá, aj konzultanti používajú vlastnú Bibliu zo svojej krajiny, napr. v holandčtine a aj v ďalších jazykoch, aby porovnávaním dosiahli čo najvernejší preklad pre danú jazykovú skupinu.
Práve pri čítaní Biblie to musí byť silný okamih nielen pre domácich, ale aj pre vás. Vy si môžete Bibliu prečítať hocikedy vo vlastnom jazyku, Papuánci také možnosti nemajú.
Keď sa rozprávame s miestnymi, ktorí prichádzajú prekladať Bibliu z inej časti v Papue Novej Guinei, ale aj so zahraničnými prekladateľmi, povzbudzujem ich tým, že k nám prišli dvaja ľudia v deviatom storočí a preložili Bibliu do jazyka, ktorý sme vtedy používali a u nás a ešte po viac ako tisíc rokoch sa v našej ústave odvolávame na týchto ľudí. Uvedomujem si, aké je to úžasné a jedinečné, čo v našej slovenskej kultúre máme, aká je to úžasná hodnota, koľko národov používa angličtinu, španielčinu, portugalčinu alebo francúžštinu a my, taký malý národ, máme svoj vlastný jazyk. Raz týždenne máme menšiu skupinu štúdia Biblie, kde zvyknem čítať text po slovensky. Každý má svoju Bibliu pred sebou, naposledy ostali po prečítaní Kanaďania, Američania, skúsení lingvisti, s otvoreními ústami, akoby chceli uchopiť a porozumieť našu reč, ale vôbec na nič sa im to nepodobalo. Aj keď nie som na rade, radi ma požiadajú, aby som niečo prečítal aj po slovensky, sú to krásne zážitky.
Kresťanskú vieru do tejto zeme priniesli práve misionári v minulom storočí. Okrem Boha však v ich životoch zohráva úlohu aj viera v duchov. Duchov lesa, mora či vrchu. Týka sa to ľudí, kde aktuálne pôsobíte ako dobrovoľník alebo iných častí?
Evanjelium tu priniesli ako prví nemeckí misionári. Oblasť, kde sa nachádzam, je kresťanská, no podobne ako u nás, aj tu pretrvávajú rôzne povery, že vás niečo ochráni, keď to nosíte na ruke alebo budete mať veľa detí, ak budete mať ten či tamten amulet a podobne. V duchovnej oblasti verili tunajší ľudia na zlé a dobré duchovné bytosti. Podľa slov môjho papuánskeho priateľa ľudia verili, že musia vždy priniesť obetu, aby sa im niečo zlé nestalo. Ale to nielen v Papue Novej Guinei, ale aj inde po svete. Má 5 detí a raduje sa, hoci mu pred dvoma rokmi zomrela manželka na rakovinu, oporu nachádza práve v modlitbe.
Aké náboženstvo tam prevláda? Okrem kresťanstva aj islam?
Islam je v západnej časti ostrova Nová Guinea, no viac ako 90 percent tvorí kresťanstvo.
Sú v Papue Novej Guinei aj kostoly?
Sú, ale iné. V podstate celá architektúra je iná, ale princíp je rovnaký. Zatiaľ som bol v niekoľkých protestantských kostoloch a v rímsko-katolíckom kostole. Sú tu luteráni, adventisti siedmeho dňa, anglikáni, reformovaní či charizmatické spoločenstvá. Kostoly sú jednoduché, drevené, v dedinách majú malé spoločenstvá niekedy aj betónovú podlahu, inak hlinenú a sedí sa na bambusových kmeňoch položených na ležato, inak v kostoloch majú bežne aj lavice.
Navštevuje kostoly veľa ľudí?
Do cirkevných spoločenstiev chodí dosť veľa ľudí, vnímam, že cirkev v Novej Guinei je naozaj živá, nie je závislá od cudzích misionárov. Bol som aj v dedinke, kde mi môj kamarát povedal, že z tejto dediny, z možno 350 ľudí, sú len traja, ktorí nechodia nikde do cirkevného spoločenstva.
Ako je to s chorobnosťou? Veľa sa hovorilo o tuberkulóze, covide. Teraz sa v médiách objavila informácia, že krajinu zasiahol nebezpečný vírus Marburg.
Marburg je naozaj nebezpečný, ale tu na výšinách som sa s ním zatiaľ nestretol. Na covid tu zomrelo len veľmi málo ľudí. Bežne tu ale ľudia zomierajú na tuberkulózu.
V Papue Novej Guinei žije tisícka kmeňov, sú to ľudia, ktorí majú odlišné zvyky, spôsoby života. Je pre vás ich spôsob života v niečom inšpiráciou? Je aj niečo, čo je vám úplne cudzie?
Inšpiráciou je pre mňa najmä rodinný život a to, ako pomáhajú vychovávať deti aj strýkovia, tety alebo vzdialenejšia rodina. Podobne aj pohreby prežívajú spoločne aj so susedmi a pomáhajú si.
Asi najsilnejšia skúsenosť bolo počúvať pohrebné piesne a náreky v jazykoch, v ktorých slovo má inou intonáciou iný význam. Najväčší prienik miestnej kultúry vnímam práve s rómskou kultúrou, s ktorou som sa stretol u nás v Ružomberku. Rómov mám veľmi rád. Najviac sa mi podobá najmä spôsob rozlúčky so zosnulým. Nepochovávajú ho hneď, ale majú ho nejaký čas doma a spoločne zosnulého oplakávajú v kruhu širokej rodiny aj niekoľko dní. Pre nich je typické spoločné jedlo, spoločné zbierky financií pre rodinu, ktoré prechádza ťažkosťami, ale aj humor a vrúcnosť vzťahov. Trochu cudzie mi je, že niektorí nezvyknú raňajkovať, niekedy ani obedovať a väčšinou sa najedia, až keď prídu domov po práci. Napriek tomu sú veľmi šľachovití, veľmi dobre hrajú volejbal či rugby, niektorí aj futbal a basketbal.
Keď sa o Slovákoch hovorí, že sme pohostinní, Papuánci sú akí?
Veľmi radi počúvajú niečo nové, najmä poučné príbehy a veľmi radi sa smejú.
Domorodcov si asi väčšina predstaví ako polonahých, pomaľovaných ľudí.
Je zaujímavé, že mnohí Papuánci majú po tele na rukách či nohách tetovania. Exoticky vyzerajú aj miestni, ktorí sú oblečení v klasických, avšak pestrofarebných šatách a na tvári majú rôzne tetovania. Miestny kamarát mi hovoril, že tu nemali nejaké výrazné tradície v špeciálnom obliekaní, mali oblečenie z trávy opásané okolo pásu, ale severozápadným smerom žili kmene hltačov. Predvádzali rituálne obrady dospievania, kedy mládenec prehĺtal dva prútiky trstiny až do žalúdka a potom si ich zase vytiahol a stal sa dospelý. Iný kmeň, známy ako madman, nosili rituálne hlinené masky so strašidelnými výrazmi v tvári a boli ponatieraní podľa tradície jedovatým blatom.
Až do 20. storočia bol u niektorých kmeňov rozšírený rituálny kanibalizmus. Vieme už definitívne povedať, že zanikol?
Kolega mi hovoril, že keď počúva starých rodičov, hovoria príbehy o kanibalizme, ale v jeho generácii nepozná nikoho, kto by niečo také zažil. Nevylučujem však, že niekde v hlbších lesnatých oblastiach prežívajú kmene, ktoré sú zabudnuté. Ale bežne o tom Papuánci neradi rozprávajú.
Hovorí sa, že ide o najnebezpečnejšie miesto na zemi. Cítite sa tam bezpečne?
Ja sa cítim celkom bezpečne. Myslím si, že krajiny bývalej východnej Európy majú oveľa bližšie k miestnym kultúram ako západné krajiny. Na bezpečnostnom tréningu odporúčali byť súčasťou miestnej komunity. Nemám obavu pohybovať sa aj mimo nášho strediska v okolí a zdá sa, že miestni si to aj vážia, aj keď si nie som niekedy úplne istý, hlavne na chodníkoch, ktoré sú málo používané. Ľudia popri ceste chodia bežne s mačetami a neraz sú aj ozbrojené strety medzi znepriatelenými kmeňmi. Používajú najme luky, šípy, oštepy, mačety, bumerangy, ale aj strelné zbrane. Rozpory sa ale väčšinou netýkajú cudzincov, a ak by sa tam ocitol, asi by ho skôr poslali nabok.
Keď ste načrtli konflikty, cítiť v Papue Novej Guinei, že na Ukrajine prebieha vojna?
Áno. Odkedy som prišiel, najjednoduchší spôsob, ako sa predstaviť, bolo, že som zo Slovenska a že susedíme s Ukrajinou. Teda Rusko, Ukrajina a potom sme my. To potom už každý chápavo prikyvuje hlavou.
Papua Nová Guinea je kresťanská krajina. Ako som navštevoval cirkevné zbory, mnohí veriaci mi povedali, že sa za situáciu medzi Ukrajinou a Ruskom modlia. Papua je známa bojovnými kmeňmi, ktoré svojich nepriateľov nemilosrdne zabíjali. Čo však už nie je na väčšine územia aktuálna situácia, i keď stále cítiť, že hodnota života tu má stále akýsi menší význam, ako u nás. Jeden Papuánec sa ma dokonca opýtal, prečo tam bojujete, keď ste takí pekní a bieli.
Táto krajina musí mať nádherné prostredie a výhľady. Ako približne vyzerá prostredie Papua Novej Guinei?
Sme v takej tiahlej doline, okolité vrchy sú tu tak 200 metrov vysoké, čo nie je veľmi veľa. Ale východy slnka sú tu nádherné. A je to naozaj tropické prostredie, rákosie a tráva tú rastú do troj až štvormetrovej výšky. Príroda je veľmi bujná, kopce sú veľmi zvráskavené a na liptovské pomery veľmi špicaté. Rastú tu banány, arašidy, manioky, tekvice, sem-tam avokádo, káva sa tu pestuje na kríkoch popri chodníkoch. Ťažko sa mi zvyká na intenzitu slnka, ktoré je silné, aj keď je nad mrakmi. Na kopcoch neraz vidno zosuvy pôdy aj vplyvom častých zemetrasení. A najviac mi tu chýba zima a sneh. Je to tu dosť monotónne, každý deň je v podstate teplo a občas prší.
Ochutnali ste tam niečo, čo ste doteraz nejedli?
Je to úžasne požehnaná krajina, pretože sa tu pestuje celý rok a v každom ročnom období sa rodí nejaká iná plodina alebo ovocie. Pre mňa bol nový maniok a ovocie niečo ako medzi ananásom a melónom, často jedávam sladké zemiaky, tekvicu, ale i varené či surové burské oriešky, tu sa sa zajedajú spolu s koreňom zázvoru.
V Papue Novej Guinei ste od októbra. Bolo to správne rozhodnutie? Cítite sa užitočný, šťastný?
Toto rozhodnutie vôbec neľutujem. Cítim sa naplnený, že robím niečo užitočné, hoci musím čeliť určitým výzvam spojeným s pobytom v úplne cudzej krajine s inou kultúrou, stravou a ľuďmi.
Viete si predstaviť, že by ste zostali?
Prišiel som na rok a toho sa držím. Ak budem mať finančné krytie, zostanem do Vianoc, čo bude rok a dva mesiace.
Titulná fotografia a fotky v texte: Pavol Šrankota
