Július Janiga bol jedným z 15-členného tímu slovenských záchranárov, ktorí boli vyslaní do Turecka. So svojím psom Ajaxom sa mu podarilo nájsť a zachrániť šiestich ľudí.
Šiesteho februára zasiahlo Turecko a Sýriu silné zemetrasenie. Zrútili sa tisícky budov a zomrelo približne 48-tisíc ľudí. Bezprostredne po zemetrasení však ostalo niekoľko z nich pod sutinami budov. Zachrániť ich postupne prichádzali záchranári z celého sveta, nechýbali ani tí zo Slovenska. Ešte v ten istý deň, približne o polnoci, odletelo do Turecka 10 profesionálnych hasičov, 5 horských záchranárov a traja špeciálne cvičení psi. Medzi nimi bol aj 39-ročný Július Janiga z Černovej, profesionálny horský záchranár a psovod šesťročného nemeckého ovčiaka Ajaxa. Približne 12 rokov sa záchranárstvu venoval dobrovoľne, osem rokov už aj ako profesionál. Pôsobí v oblasti Veľkej Fatry, ktorá má základňu na Donovaloch.
V rozhovore nám porozprával:
- akým spôsobom sa dá lokalizovať živého človeka
- ktorý bol najsilnejší moment zo záchrannej akcie
- ako sa správali preživší
- že si záchranári prvýkrát šli pospať až po viac ako 50- hodinách pátrania, priemerný spánok trval 4 hodiny
- že sa počas prvých dní ešte niekoľkokrát zachvela zem
Z Turecka ste sa vrátili pred viac ako mesiacom. Pravdepodobne už zmizla únava, no to, čo ste tam videli, si budete nosiť so sebou už navždy.
Áno, tých šesť dní, ktoré sme boli v Turecku, bolo náročných. Ešte keď sme leteli lietadlom, nebolo to také zlé. Keď sme sa však blížili do epicentra, bolo to niečo strašné. V kútiku duše som si myslel, že to miesto bude veľkosťou ako Ružomberok, no bolo veľké možno ako dve Prahy.
Potrebovali ste po návrate psychologickú pomoc?
Ja nie, ale myslím, že ani nikto z tímu. Mám kamaráta kňaza, s ním som sa rozprával. Keď už po nás na šiesty deň prišla letka, aby nás odviezla na Slovensko, na palube sedel aj kňaz z Ordinariátu ministerstva vnútra Milan Petrula. Najskôr sme povedali, načo nám to je, nech radšej pošlú sto kíl ryže, ale bolo dobré, že prišiel. Ministerstvo nevedelo, či sme v poriadku aj po ľudskej, psychickej stránke.
Vráťme sa ale na úplný začiatok. Keď ste sa dozvedeli o zemetrasení, kde ste v tom čase boli, aká bola vaša reakcia?
Zemetrasenie bolo o štvrtej hodine nad ránom a my sme sa to dozvedeli o 12. hodine na obed. Volal mi kolega z Jasnej, že či viem o Turecku, ja som bol v tom čase na lyžiarskej službe na Maline, tak som o tom nevedel. On mi povedal, že to vyzerá tak, že sa balíme do Turecka. Aj tak bolo. V našom tíme je 150 aktívnych členov, profesionálov, z toho 20 z nás je vybratých na špeciálne misie a máme aj 5 psov. Ešte v ten deň som si za seba vzal náhradu do práce a šli sme sa baliť.
Na čo ste nesmeli pri balení zabudnúť?
Mali sme sa zbaliť do jednej veľkej a potom do príručnej batožiny. Vo veľkej malo byť oblečenie na ruiny, ale aj bezpečnostné záchranárske oblečenie, topánky s oceľovou špicou, prilba, kolenačky, čelovka, okuliare, rukavice. Balili sme aj technický materiál, teda niekoľko ton potrebných vecí ako stan, jedlo, laná, sekundárne lampy, vŕtačky, píly, rozbrusovačky. Toto všetko bolo balené do nákladného priestoru. Technický materiál sme balili v Liptovskom Hrádku, kde je základňa USAR modulu, teda pátracích a záchranných činností. Máme tam zo šesť kontajnerov, v ktorých máme uložené záchranárske materiály v segmetoch podľa toho, na akú katastrofu sa má vyraziť. Práve podľa toho sa musíme na situáciu pripraviť a nabaliť, aby sme v danej krajine zvládli fungovať a zachraňovať 7 dní bez akejkoľvek podpory. Myslí sa tým jedlo, voda, technické vybavenie.
Z Bratislavy ste potom v noci leteli vládnym špeciálom do Turecka. Aké boli prvé hodiny po pristátí?
Prišli sme v skorých ranných hodinách na letisko Adana. Pristáli sme, vybalili materiál a potom sme sa prihlásili na záchranársku ,,recepciu”, ktorú riadil nemecký tím. Vypísali sme tlačivo, kde sme uviedli odkiaľ sme, kto sme a ako vieme pomôcť. USAR sa delí ešte na niekoľko kategórií, my sme boli v tej ľahkej. Znamená to, že sme mali čo najviac vyhľadávať ľudí. Vyššie kategórie už mali aj ťažké stroje, buldozéry, bagre, žeriavy. Keď bolo, samozrejme, v našich možnostiach vyhrabávať, tak sme robili aj to. Potom po nás prišiel vrtulník. Vysadili nás priamo do centra mesta Antakya v provincii Hatay a začali sme prehľadávať.
Prvý pohľad na zničené mesto a predstava, koľko ľudí zomrelo, museli byť náročné.
Niektoré budovy boli úplne ľahnuté, poskladané do harmoniky alebo naklonené, bolo to aj dosť nebezpečné. Všetky budovy boli staticky nekompletné. Tam nie je jednej budovy, ktorá by bola obývateľná. Každý deň boli ešte nejaké dotrasy, možno päť alebo aj šesťkrát sa ešte zachvela zem. Pamätám si, že na druhú noc, keď sme si už ľahli, ma okolo tretej ráno zhodilo z postele. Už som nespal.
Viacero záchranárov v rozhovoroch hovorilo o tom, že spánku príliš nebolo.
Od príchodu sme prakticky okamžite začali pomáhať. Prvý spánok prišiel po viac ako 50 hodinách. Zhodli sme sa, že bude dobré vymyslieť nejaké miesto, kde sa zložíme, keď už skončíme pátranie, aby sme si aj ľahli. Nakoniec to bol zrejme futbalový štadión, nejaká veľká plocha, kde sme si postavili stan. Keď sme už aj spali, netrvalo to ani štyri hodiny. Bolo ťažké sa dostať od ľudí, vznikli aj roztržky.
Určite preto, aby ste im pomohli čím skôr nájsť ich príbuzných. Najlepšie všetkých a naraz. Skončilo to iba pri slovách alebo možno aj fyzických útokoch?
Boli ozbrojení. Ťahali nás za nimi, že na to sme predsa prišli, tak aby sme robili. Ťažko sa to vysvetľovalo. Do budov, ktoré ešte horeli, sme nesmeli, bolo to nebezpečné aj pre nás, aj pre psov. Nemôžeme len tak bez zmyslu vstúpiť dnu. Ale úplne im rozumiem. Bola to strašná situácia, viem si predstaviť, čo prežívali, každý by chcel nájsť svoju rodinu, a to za každú cenu.
Celú situáciu musel zhoršovať aj chaos. Alebo to bolo nejakým spôsobom koordinované armádou?
Keď sme prišli ku generálovi, pýtali sme sa, kde máme byť nasadení. On nám povedal len toľko, choďte, robte čo viete a zachraňujte. Tam sa to ani nedalo riadiť. Bola to katastrofa obrovských rozmerov, ktorá sa nedala v rozumnej miere za tak krátky čas manažovať. Bolo tam množstvo preživších, snažili sa hľadať príbuzných. Totálny chaos, nedalo sa nič organizovať. Aj napriek tomu, že boli v Turecku všetky tímy sveta, boli sme len kvapkou v mori. Bol to obrovský zničený priestor, takže sme improvizovali.
Spomínali ste množstvo preživších. Ako sa správali?
Niektorí chodili, prehadzovali tehlu ku tehle, bez nejakého zmyslu. Ďalší už rabovali. Samozrejme, bolo množstvo tých, ktorí plakali, hľadali príbuzných.
Život sa im v jednom okamihu obrátil naruby. Cez deň pravdepodobne prehľadávali s vami, no čo noci, kde spali, keď nemali kam ísť?
Boli to doslova chudáci. Pomáhali sme im stavať stany, no po tých viac ako 50 hodinách sme odpadli do postele, boli sme veľmi unavení. Postavili im tábor. Preživší veľmi bojovali o to, aby našli svojich príbuzných. Nešli nikam, boli pred domom, pálili nábytok, knihy, obrazy. V noci tam bolo mínus osem, tak si viete predstaviť tú zimu. Cez deň bývalo plus sedem, to sa ešte dalo zniesť, ale noci bývali chladné.
Veliteľ zásahu Igor Žiak v jednom rozhovore spomínal, že preživší dokonca rabovali aj pri vás.
Áno, chodili v noci cez stany. Technické zabezpečenie sme mali pri sebe, ale chceli čakany, pílky. No keby sme im to aj dali, s čím by sme potom zachraňovali my?
Je pravda, že špeciálne prístroje by asi nevedeli používať, vy záchranári ste sa na ich používanie špeciálne školení. Aké zariadenia vám pomáhali hľadať živých ľudí, ktorí boli zavalení pod betónom?
Je to štrbinová kamera o priemere tri centimetre. Na teleskopickej tyči má šošovku. Vďaka tomu ju vieme natiahnuť do dĺžky štyroch metrov. Má v sebe motorček a dokážeme ju ovládať aj displejom. A tiež cez ňu vieme rozprávať pokyny. Ak by sme teda niekoho videli, vieme oznámiť kto sme, ako môžeme pomôcť. Potom máme echolokátory. Ide o prístroje, ktoré zosilujú zvuk. Či už dýchanie, škrabkanie alebo klopkanie po betóne.
V praxi to funguje tak, že dlhým tónom, nejakým označovacím prístrojom zatrúbite. Ak je to organizované, všetci vedia, že treba absolútny kľud. Zastavia stroje, prestane sa kráčať, všetci stoja, doslova sa nedýcha. No a v tejto chvíli počúvame, či sa v nejakej štrbinke niekto nesnaží dať o sebe vedieť.
Stalo sa to v Turecku?
Prvý deň bol bezúspešný, že by sme niekoho živého našli, za to mŕtvych tam bola kopa. Potom to postupne začalo pribúdať. Podarilo sa mi nájsť najskôr päť ľudí, z toho sa ale zachránili len štyria. O nejakú pol hodinu som bol poslaný do inej budovy a tam sme našli matku s dcérou. Takže ja a môj psík Ajax sme našli šiestich živých a kolega ďalších štyroch.
Kto bol prvý, koho ste našli?
Môj pes mi označil miesto. Že to bolo dievčatko sa zistilo až potom. Videl trčiacu nohu z betónov. Štekal do nej, ešte nevyhodnotil, že je v rozklade. Takže my sme označili miesto a záchrany sa už chopili domáci. Asi na druhý deň sme našli jednu organizáciu, mali statikov, špecialistov, už mali vytipované nejaké budovy a miesta a približne vedeli, koľko ľudí, kde asi môže byť. Zobrali nás do konkrétnej lokality a vraveli, že tu by sme mohli hľadať. Dostali sme sa do 4-poschodovej budovy, veľa z nej už neostalo, vrchné poschodie bolo naklonené. Zhodnotili sme to tak, že je to nebezpečné, vyložili sme tam teda len psa. Už som na jeho chovaní videl, že by tam niekto mohol byť. Predsa len som šiel za ním do naklonenej budovy. Pes začal pracovať ešte rýchlejšie. Rozštekal sa do sutoviska, to som už volal kolegovi, že tam asi niekto bude. Chovanie môjho psa bolo jednoznačné. V tom momente prišli na rad echolokátory a štrbinové kamery. Kolega hasič niečo započul, ale nerozumel tomu. Bola pri nás armáda, jeden turecký vojak dostal sluchádlá, ďalší kričal do diery, či tam je niekto živý. Bola to sila, vojak vyrozumel, že ide o piatich živých ľudí, ktorí sú pod troskami.
Hovoríte o špeciálnej technike a spôsobe, akým viete nájsť živých ľudí. Ako je to ale naopak? Ako títo ľudia dokážu pod troskami budov dať vedieť vám, že sú nažive?
Toto sa mi stalo pri matke s dieťatom. Nasadil som psa, ale nevedel som, či tam niekto bude. Bol to náročný terén, betón cez betón, ledva to prešiel. Myslel som si, že tam ani nejdem, no pes sa rozštekal. Príliš som tomu nechcel veriť, no ako pes štekal, matka ho započula. Vzala prvé, čo chytila do rúk a ťukala do steny, vtedy som ju už počul bez prístroja. Vzal som prvú tehlu, odťukal som, zahlásil som, aby bolo ticho a ona znovu začala ťukať. Už mi bolo všetko jasné.
Čo nasleduje potom, začne sa ihneď vyslobodzovacia akcia?
Áno. Sú tam zase rôzne iné tímy, ktoré majú techniku, ale pomáha aj veľa domácich. Niektorých ľudí, ktorých som lokalizoval, som ani nevidel. Nemôžeme plytvať časom tým, že budeme odhadzovať všetky sutiny, my musíme pátrať ďalej. Silný zážitok mali kolegovia, ja som pri tom nebol, pomáhali sme odhrabávať štyroch ľudí spod schodov. Našli 12-ročného chlapca, ktorý ležal tri dni pod vlastným otcom. Zavalení stenou. Bol to ťažký moment, nevedeli, čo s ním. Hasiči skúšali hydraulické náradia, no nedalo sa. Prišiel za nimi holandský amputačný tím lekárov, pretože sa myslelo, že mu amputujú nohy a potom sa ho podarí vytiahnuť. Povedali, že je to zbytočné. Bol tri poschodia pod a kým by mu odstrihli nohy, naložili do sanitky, neprežil by transport. Lekári skonštatovali, že už niet pomoci. Načo by to aj bolo dobré, keďže leží pod vlastným otcom, jedna ruka vedľa neho bola sestry a druhá matkina. Celú rodinu mal pri sebe. Hovorili, že čo to bude za život bez nôh a ešte aj sám. Prekladateľka z Turecka skolabovala. Predstavte si, že máte povedať 12-ročnému chlapcovi, že sa mu nedá pomôcť.
Podarilo sa ho zachrániť?
Na druhý deň sa stal zázrak. Prišli ťažké mechanizmy, postupne demontovali poschodie po poschodí a chalan žije. Napokon sa zistilo, že tá ruka nebola jeho matky. Stále žila a momentálne sú spolu v nemocnici. Ale toto všetko sme sa dozvedeli až na ceste domov.
Pamätáte si na moment, ktorý bol pre vás najsilnejší?
Páčil sa mi úspešný nález. Bolo to veľmi emotívne. Ľudia začali tlieskať, objímať nás, fotili si psa, aj na mňa niečo hovorili po turecky, ale ja som im nerozumel.
Okrem toho, že ste vysokohorský záchranár, ste aj psovod. Veľakrát ste v rozhovore spomenuli, že je to najmä zásluha psa, ktorý je na vyhľadávanie ľudí cvičený.
Ajax má šesť rokov, je to ovčiak. Navyše štátny pes, ale mám ho uchovneného doma. Každý psovod horskej záchrannej služby má svojho pracovného psa uchovneného u seba doma. Napríklad policajní psovodi doma pracovných psov nemajú.
Dokáže sa naučiť lokalizovať živých ľudí každý pes?
Záleží od druhu výcviku a podľa toho, na čo je dané plemeno vhodnejšie. Nemám nič proti čivavám alebo žiadnemu druhu psíkov, ale na takú lavínu by som ho asi nechcel zobrať. Či by urobil robotu za nemeckého ovčiaka alebo border kóliu je otázne. Psov učíme hľadať tým, že naozaj aj živých ľudí schovávame. Či už do snehu, na lavíne alebo máme atestovaných psov aj na ruiny, tam tiež schovávame ľudí. Takto ich učíme, aby nám označovali a hľadali živých ľudí.
Akým spôsobom dokáže pes označiť miesto, kde by sa mohol nachádzať živý človek?
Každý takýto cvičený pes hľadá zdroj najväčšieho pachu. My to už vidíme, pretože u psa sa zmení niečo v jeho správaní. On chodí, snaží sa nabrať pach do plného nosa, a potom sa rozšteká a začne hrabať. Nazýva sa to označovanie. Aj v Turecku už neskôr prišli horšie podmienky. Horelo na každých desať metrov, veľmi sa prášilo, bagre rýpali, kde mohli. Keď som psa pustil, vrátil sa celý zabielený od prachu, boli tam strašné pachy sveta, utieral som mu ňufák, aby ešte niečo zacítil.
Keď ste sa vrátili, nemali ste problém s pľúcami?
Nie, ja som šiel potom rovno na lyže do Tatier, tam som to nejako vykašľal.
Bola to vaša najväčšia akcia?
Áno. So smrťou sa stretávame, umrtí na horách je veľa, pribúda to. Akurát nie naraz a v takom rozsahu.
Zažili ste aj také situácie, keď ste sa báli?
Dostali sme sa do takej časti, ako sú u nás rómské osady. Odtiaľ nás ale hneď brala armáda, že tam nemáme ísť. Bola to sýrska osada a už tam začala streľba. Preto som tam veru neprišiel, prišiel som pomáhať a nie sa dostať do konfliktu so Sýrčanmi. Nebol to ale strach, ale taký varovný prst.
Ako ste sa cítili, keď ste sa vrátili?
Misia bola úspešná. A to práve tým, že sme sa vrátili. Zachránili sme 10 ľudí, keby sme len jedného zachránili, tak aj to je úspech. Aj keď na to množstvo, čo zomrelo, ide o slabú náplasť.
Jeden tím z Turecka také šťastie, bohužiaľ, nemal.
Práve o tom sme sa dozvedeli v čase, keď sme čakali na odlet. Boli sme v nejakej kaviarni, bola tam ešte televízia. Pozerali sme a zrazu v správach informovali, že jeden tím zavalilo. Bola to presne tá istá situácia, ktorú sme za deň zažili stokrát. Robili sme presne to, čo aj oni. Odhazdovali sme skaly, hľadali sme, počúvali echolokátormi, či nezačujeme nejaké dýchanie, škrabkanie či ťukanie na betón. Keď sme to videli, nebolo nám príliš do smiechu, pretože v tých situáciách sme boli denne a mohli sme tak skončiť aj my.
Titulná fotografia: Július Janiga v Turecku počas záchrannej akcie. Foto: rezort vnútra/Facebook.
