Témou jeho 62 fotografií, ktoré na výstavu vyberal s pomocou akademického maliara Pavla Ruska, sú schátrané korytnické kúpele.
Vraví, že najradšej fotí detail, pretože vie jednoduchou formou viac osloviť človeka. Štefan Ižo tiež prezrádza, že to, čo človek môže z fotografie cítiť, záleží len na tom, ako je nastavený. Fotografie z Korytnice zbieral približne štyri roky, v Liptovskom múzeu budú vystavené do 3. júla.
,,Chodieval som tam raz za dva mesiace, raz za pol roka, ako som to cítil. Cítil som potrebu fotografie doplniť z iného pohľadu. Vracal som sa, no stále to bolo ťažšie a ťažšie, pretože sa kúpele rýchlo menili,” prezrádza ružomberský fotograf a predseda Fotoklubu RK 1924 Štefan Ižo. Výstavu fotografií nazval Korytnica žaluje.
Inšpiráciu našiel v kedysi slávnych kúpeľoch
Kúpele majú viacero naj. V istom období to boli najvyššie položené kúpele v Rakúsko-Uhorsku a na prelome 19. a 20. storočia to boli aj jedny z najvýznamnejších kúpeľov celej Habsburskej monarchie. Liečili sa v nich významné osobnosti, napríklad zo slovenských dejín aj Jozef Miloslav Hurban, ktorého práve tieto kúpele motivovali k napísaniu poviedok Korytnické poháriky. Liečil sa v nich aj rakúsky cisár František Jozef II.
,,Ich sláva a dôležitosť nestratila na význame ani v časoch prvej či druhej svetovej vojny. V minulosti boli naozaj jedinečným miestom a mali aj nahradiť známe kúpele Karlove Vary, to sa, žiaľ, nestalo. Dnes je z nich mesto duchov. Možno aj práve táto výstava vzbudí záujem slovenskej verejnosti, aby sa nejako zveľadili,” priblížil na vernisáži historický kontext historik Rastislav Molda, ktorý je zároveň povereným riaditeľom Liptovského múzea.
Pavol Rusko: Ižove fotografie sú smutné, no majú svoju vnútornú krásu
Fotografie na výstavu pomáhal Štefanovi Ižovi vyberať maliar Pavol Rusko. ,,Zábery sú skoro až metafyzické. Keď sa na ne pozriete, zastane v nich čas. Sú smutné, ale majú svoju hodnotu, vnútornú krásu. Na jednej strane Ižo burcuje témou, na druhej to ani inak nevie. Hľadá v zábere kompozíciu, farebnosť, zaujímavosť a práve tým je Ižo prínosom. My sa na jeho fotografie pozeráme očami a trošku posudzujeme a inšpirujeme sa nimi. Treba sa však pozerať aj dušou a srdcom,” hovorí o záberoch na výstave Rusko.
Ižo sa rozhodol vystavovať fotografie vo veľkom formáte. ,,Uvedomil som si jednu vec. Ak fotka, ktorá má dokazovať niekedy ťažku či chaotickú situáciu, má na diváka zapôsobiť, mala by byť väčšia.”
A aké emócie môže cítiť ten, kto sa na fotografie pozerá? Podľa Iža záleží na tom, ako je človek nastavený.
,,Sú ľudia, ktorí sa na svet pozerajú len ako na obraz. Sú ale aj takí, ktorí dokážu obraz precítiť a to je podstatný rozdiel. Takíto ľudia môžu z obrazu vyťažiť ďaleko viac, pretože si uvedomujú súvislosti, ktoré nie sú na prvý pohľad zrejmé.”
Ižo: Pomníkov ,,neschopnosti” máme akosi priveľa
Podľa Iža je ťažké pochopiť devastáciu klenotu, akým kupele Korytnica boli. ,,Ak to má byť vizitka našej vyspelej civilizácie a štátnej administratívy, je mi z toho smutno. Korytnica sa tou vizitkou neschopnosti stala. O tom, kde sa to až dostalo svedčí moja výstava. Ignorácia hodnôt, ktoré v sebe skrýva potenciál Korytnice, by mala vyvolať zamyslenie v spoločnosti, či to takto má byť a či nemá nik za tento stav niesť zodpovednosť.”
Vysvetľuje tiež, že Korytnica sa už stala popoluškou a subjektom druhoradého záujmu koncom osemdesiatych rokov a divoké praktiky spojené s privatizáciou po nežnej revolúcii ju dorazili úplne.
Fotograf sa pýta, ako sa s týmto stavom vysporiadať a ako využiť potenciál liečivých prameňov.
,,S takýmito jedinečnými hodnotami, ktoré momentálne chátrajú a tok času ich pomaly, ale vytrvalo devastuje, by sa malo zaobchádzať rozumnejšie a zodpovednejšie. Ak sa podarí tento prístup zmeniť, vyhráme všetci. Smutné je, že takýchto ,,pomníkov” neschopnosti máme akosi priveľa,” uzatvára fotograf Štefan Ižo.
Štefan Ižo sa narodil v roku 1948 v Michalovciach, neskôr sa z rodičmi vrátili na Liptov. Základnú školu absolvoval v Liptovskej Teplej, potom študoval na Strednej strojníckej škole v Ružomberku. Nastúpil na základnú vojensku službu a chvíľu pracoval aj v bavlnárskych závodoch. Neskôr začal učiť na strednej odbornej škole. Od roku 1997 je predsedom Fotoklubu RK 1924.
