Rehoľnou sestrou je sedem rokov. Svoje duchovné povolanie spoznala v Medžugorí. Práve tam ju oslovili svedectvá chlapcov a dievčat z Cenacola, ktoré prekladala ako dobrovoľníčka. O živote v komunite, ktorá je na prvý pohľad izolovaná pred vonkajším svetom, sme sa rozprávali s rodáčkou z Ružomberka Jankou Kútnikovou.
Komunita Cenacolo vznikla pred 40 rokmi. Založila ju sestra Elvíra v Taliansku a dnes pôsobí vo viac ako 20 krajinách sveta. Pomáha mladým ľuďom, najmä závislým, naučiť sa žiť. Títo ľudia žijú v komunitných domoch z toho čo si dopestujú, ale hlavne vďaka prozreteľnosti, teda podpore od rôznych ľudí, ktorí donesú to, čo potrebujú.
V rámci komunity Cenacolo dnes žijú aj kňazi, rodiny, či Sestry Misionárky Vzkriesenia. Často si ich kvôli podobnému rúchu mýlia s rehoľníčkami z Kongregácie Misionárok lásky, ktorú založila Matka Tereza.
,,Obe sa za svojho života stretli. Mali veľa spoločného. Kým Matka Tereza pomáhala ľuďom zomierať, mama Elvíra im pomáhala žiť,” prezrádza nám rehoľná sestra z Cenacola Janka Kútniková. Na Slovensko prišla z Mexika, kde je na misiách po takmer štyroch rokoch, aby na pár dní navštívila rodičov, ktorí bývajú v Baničnom. Má 3 súrodencov a 11 synovcov a neterí.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako vznikla kresťanská komunita Cenacolo,
- Akým spôsobom žijú ľudia v komunitných domoch,
- Že jediný dom na Slovensku sa nachádza v Kráľovej pri Senci,
- Kedy pocítila Ružomberčanka Janka Kútniková duchovné povolanie,
- Či sa dá z Cenacola utiecť,
- Čoho sa musí každy v komunite vzdať.
Musí byť pre Vás celkom vzácne sedieť v kaviarni a popíjať čaj. Pamätáte sa, kedy to bolo naposledy, mimo dní, ktoré aktuálne trávite na Slovensku?
Áno, toto nie je spôsob života, ktorý ako rehoľná sestra v komunite Cenacolo žijem. Sú to skôr výnimočné príležitosti. Na Slovensku som po takmer 4 rokoch. Posledné 3 roky a pol som žila na našej misii v Mexiku. Kedy som bola takto naposledy v kaviarni si ani nespomínam. Žijeme z prozreteľnosti, len tak si sadnúť do kaviarne bežne nechodíme. Niekedy sa však stane, že nás pri nejakej príležitosti niekto pozve.
Keď spomínate komunitu, je to to isté ako rehoľa?
My sme Sestry Misionárky Vzkriesenia a patríme pod komunitu Cenacolo, v nej sme vznikli a v nej žijeme. Ale je to len malá časť komunity, väčšinu tvoria chlapčenské a dievčenské domy. Všetky sestry sme najprv žili v nejakom dievčenskom komunitnom dome ako ostatné dievčatá. A potom sme niektoré pocítili povolanie do zasväteného života a tak niektoré dievčatá vyjadrili sestre Elvíre, my ju voláme mama, túžbu žiť v komunite ako rehoľné sestry. A mama Elvíra sa vždy nechala viesť Duchom Svätým aj cez mladých, s ktorými žila. Otvorila sa tejto myšlienke a tak sme vznikli my Sestry Misionárky Vzkriesenia. Božím riadením bolo, že miestny biskup, ktorý tam vtedy pôsobil, to celé pochopil ako Božie riadenie a mamu Elvíru vždy veľmi podporoval. Aj vďaka nemu je od roku 2009 komunita začlenená do cirkvi ako medzinárodné združenie laikov a my sestry sme rehoľným spoločenstvom pod komunitou Cenacolo a teda v katolíckej cirkvi.
Čo je podstatou komunity Cenacolo?
Komunitu založila rehoľná sestra Elvíra, my ju voláme mama Elvíra. Hoci od svojich 18 rokov pôsobila ako sestra v inej reholi, keď mala okolo 40 rokov začala viac vnímať mladých s rôznymi problémami. Za múrmi talianskeho kláštora, kde pôsobila, videla mladých, ktorí prepadli alkoholu, drogám. Chcela im pomôcť, cítila ich bolesť. Cítila, že problém nie je droga, ale niečo iné.
Bola to prázdnota a smútok.
Presne tak. Dlhé roky prosila svojich predstavených o povolenie ísť pomáhať týmto mladým ľudom, ale dlhé roky jej to predstavení nechceli dovoliť, hovorili jej, že nevie o tejto problematike nič, mala vychodené len 3 triedy základnej školy. A hovorili, že sú to odborníci, psychológovia, psychiatri, čo týmto ľuďom môžu pomôcť. Ale ona sa nevzdávala. Nakoniec dostala od predstavených dovolenie. Mesto Saluzzo jej dalo k dispozícii jeden zničený dom na kopci. A tak 16. júla 1983 ešte s ďalšími svojimi dvomi rehoľnými sestrami odišla tam. Bez plánu.
Čo nasledovalo?
Najskôr začala zbierať nafetovaných chlapcov zo stanice a vozila ich do toho domu. Vedela, že im chce pomôcť, nejako ich zamestnať. A tak s ňou od rána pracovali na dome. Časom prichádzalo čoraz viac chlapcov, po čase jeden dom nestačil, otvoril sa druhý dom, potom tretí… Zo začiatku vznikali len chlapčenské domy, po desiatich rokoch sa otvoril aj prvý dom pre dievčatá. Niektorí z našich chlapcov pocítili volanie ku kňazstvu, a tak sa otvorila aj táto cesta. Niektorí mladí, ktorí sa spoznali v komunite, chceli tu zostať žiť ako rodina a tak vznikli aj cenacolské rodiny. No a ako posledné sme prišli my sestry.
Spomínali ste, že po čase prichádzalo viac a viac chlapcov. Zrejme na nich sestra Elvíra zapôsobila a vedela si ich pritiahnuť. Aká k nim bola?
Pred tým, ako mama Elvíra založila komunitu Cenacolo, pôsobila v inej reholi. Tá bola špecializovaná na škôlky a školy. Bola veľmi všímavá. Keď videla, že je nejaké dieťa rozrušené, že sa zle správa, zisťovala príčinu. Zistila, že otec chodí do krčmy. Vôbec sa nebála, napochodovala do krčmy a pred všetkými sa spýtala: ,, Čo tu robíš? Tvoje dieťa ťa potrebuje.” Takáto bola. Je to neuveriteľne charizmatická osobnosť. Vedela povedať pravdu do očí a to sa aj mladých dotýkalo.
Pre ňu bola podstatná pomoc druhým, vždy to v sebe mala. Keď bola malá a išla do školy, tak najskôr šla dvom, trom starým susedom zakúriť v peci. Odtiaľ chodila do školy s čiernymi rukami. Pýtali sa jej, čo je taká špinavá. Nikto sa jej ale nespýtal prečo. Len ju vykričali.
Aké boli prvé dni s mladými, ktorých pritiahla? Hovorila vám o pocitoch?
Spomínala nám, že keď prichádzali, nepýtali jedlo ani bývanie, chceli hlavne žiť. Cítili sa mŕtvi. Prichádzali vyslovene s tým, že chcú život. Mama Elvíra pochopila podstatu tohto problému, že títo mladí sú vlastne proroci tejto doby a prázdna. Je to ťažké, pretože už nemali ani pocity, nežili. Síce chodili, jedli, ale vo vnútri boli úplne mŕtvi. Už ani nevedeli, čo žijú. Mama Elvíra dostala dar, pochopila ich. Sama povedala, že neotvorila komunitu len pre narkomanov, ale pre všetkých mladých, ktorí hľadajú v živote niečo viac a nie sú spokojní. Napokon Cenacolo nie je len pre závislých, ktokoľvek, kto chce žiť niečo viac, niečo pravdivejšie, môže prísť na tzv. skúsenosť, ako som prišla aj ja.
K Vašej ceste sa dostaneme. Poďme ešte uzavrieť tú sestry Elvíry. S verejnosťou už zrejme nekomunikuje. Ešte je pri zdraví?
Mama Elvíra má 86 rokov a býva s nami v Taliansku vo formačnom dome sestier. Už ale nerozpráva, ani nechodí. Od roku 2014 žije v ústraní, vtedy postupne začala strácať aj reč. Celý deň sú s ňou sestry, robia jej program.
V Taliansku vznikol vďaka mame Elvíre prvý chlapčenský dom. Akým spôsobom sa budovali ďalšie?
Dnes máme okolo 60 domov na celom svete. Vždy vznikali z potreby a túžby pomôcť. Do sveta sme sa ale dostali vďaka pútnickému miestu Medžugorie. Mama Elvíra na toto miesto vzala zopár chlapcov. Videla, že keď sú tam, sú pokojnejší. A tak sa tam s nimi vracala. Vždy na dlhšie a dlhšie. Postavili si stany a boli tam. Nakoniec pochopili, že tam majú otvoriť dom. Druhého júna 1991 prišli prví chlapci otvoriť dom, o tri týždne tam začala vojna. Ale oni zostali a postupne tam popri budovaniu svojich životov vybudovali aj dom pre chlapcov, neskôr i pre dievčatá. Keď na toto pútnické miesto prichádzali pútnici zo sveta, boli tam naši chlapci, ktorí v rámci procesu uzdravenia rozprávali svoje svedectvá. Veľa ľudí ich počúvalo bez dychu. Boli ich príbehmi oslovení a túžili mať niečo také aj vo svojich krajinách. Takto sme sa dostali do sveta. Najpv do krajín Európy, neskôr aj do Ameriky, Afriky, Ázie.
Jeden takýto dom sa nachádza aj na Slovensku v Kráľovej pri Senci. Koľko je tam mladých?
Áno, je to chlapčenský dom. Je tam približne 40 chlapcov. Ale veľa mladých zo Slovenska žije v komunitných domoch v rôznych krajinách.
Cítite v komunite potrebu založiť na Slovensku aj dievčenský dom?
Chceli by sme. Je taká túžba, zatiaľ sa ale nezrealizovala.
V každom chlapčenskom alebo dievčenskom dome žijú aj rehoľné sestry?
Nie. My sestry sme menšina. Nie sme ani veľká rehoľa, je nás okolo tridsať. Sme len tri Slovenky a jedna Češka bude mať prvé sľuby na Turíce. Buď pôsobíme v materskom Taliansku alebo na misiách v Brazílii, Peru, Mexiku alebo v Libérii.
Kto môže vstúpiť do komunity Cenacolo?
V podstate ktokoľvek. Buď sú to ľudia s rôznymi problémami, teda hlavne so závislosťami, ale aj tí, ktorí chcú urobiť skúsenosť a žiť jednoduchý komunitný život.
Poďme sa pozrieť aj do vnútra komunitného domu. Ako vyzerá život v Cenacole?
Prirovnala by som to k životu našich starých mám. Vstávame o 6 ráno, o 6.30 sa modlíme ruženec, potom sú raňajky. Nasledujú všetky práce v dome. Nemáme upratovačky, záhradníkov, kuchárov, všetko si robíme sami. Potom je čas obeda, po ktorom máme prestávku na voľný čas. Vždy ho však trávime s niekým, nie sami. Potom sa opäť pracuje, zároveň sa modlíme druhý ruženec počas práce, večer ešte aj tretí. Ráno a večer počas modlitieb niekto komentuje Božie slovo, delí sa s druhými o to, čo to jemu do dnešného dňa hovorí. Potom je večera, po večeri ešte nejaký čas na spoločné aktivity, hry, no a okolo 21.30 je večierka. V rámci denného programu sú včlenené aj rôzne „nástroje“, ktoré pomáhajú zdieľať sa navzájom.
O aké nástroje ide?
Napríklad jeden chlapec v dome píše 2 týždne každý večer tzv. denník. Zapisuje si, čo prežil počas dňa, hlavne to, čo prežíval vo vnútri, jeho reakcie, pocity. Takto sa pomaly učíme otvárať sa, dať zo seba veci von. Nebyť uzavretí – lebo toto je problém každého závislého. Taktiež pravidelne robíme „revíziu života“ čiže sa stretneme v skupinkách a každý zhodnotí, čo prežil za posledné obdobie či už v práci, vo vzťahoch s ostatnými v dome, v modlitbe. Ostatní v skupine mu môžu dať nejakú pomoc, radu alebo niečo, čo si všimli, čo by sa dalo robiť lepšie. No a nakoniec každý dostane nejakú konkrétnu úlohu na ďalšie obdobie, čo by mu mohlo pomôcť v tom, čo prežíva.
Spomínali ste, že hoci máte voľný čas, nemôžete ho tráviť sami. Ide o formu pomoci pre mladých, ktorí prídu do Cenacola sami, stratení, aby povedzme neklesali na duchu?
Keď príde do komunity nový chlapec alebo dievča, dostane svojho anjela strážneho, človeka, ktorý je v komunite už dlhšie. Ten je pri ňom nonstop celý deň aj noc, cez deň spolu pracujú, pri stole sedia pri sebe. V izbe anjel strážny spí dolu na poschodovej posteli a chalan hore, aby aj keď by v noci niečo potreboval, bol s ním. Alebo, keď ide na toaletu, ide s ním a čaká pred dverami. Má to svoj zmysel hlavne na začiatku, aby bol chlapec stále s niekým, tak trochu aj pod kontrolou, ale hlavne aby sa necítil sám.
Povedali ste, že sa trikrát modlíte ruženec. To musí byť pre mladého človeka, obzvlášť toho, ktorý prvýkrát príde k viere, rovno terapia šokom.
Áno. Komunitná cesta je náročná. Ale mama Elvíra to videla na chlapcoch, že im to pomáha, že to potrebujú. Oni sami na začiatku pýtali mamu Elvíru, aby sa s ňou a sestrami mohli modliť.
Pamätáte sa na najsilnejší zážitok?
Najsilnejší moment, ktorý som zažila bol s jednou Angličankou. Bola perfektná. Veľmi som ju mala rada. Bola úplne zničená, nevedela nám ani povedať, ako sa volá. Potom sa otvorila, bola veľmi šikovná v záhrade, kuchyni. Ale nechcela sa modliť. Po roku a pol vystúpila z komunity, no zakrátko znovu padla na dno. Vrátila sa do Cenacola. Mladí zvyknú robiť o druhej v noci adoráciu. Sama sa na ňu začala budiť. Keď mi to hovorili, plakala som. Takýchto príkladov je ale v komunite veľa.
Je to skvelý pocit, keď vidím chlapca alebo dievča ako ide dobre v komunite, ako začína mať chuť do života. Pretože na začiatku ju mladí nemajú. Musia o 6 vstávať, sú slabí, nevládzu. Pritom to nie sú ťažké práce, ale úplne bežné. Od varenia, cez upratovanie a rôzne remeselné či umelecké dielne. Komunita jednoducho ponúka túto cestu. Veď čo nás podrží, ak nie Boh? Zo skúsenosti viem, že tí, ktorí našli cestu k Bohu a vrátili sa naspäť do svojich životov, bola tam oveľa väčšia pravdepodobnosť, že znovu nepadnú do závislosti.
Začiatok v komunite musí byť pre závislého človeka extrémne náročný.
Začiatok je určite pre každého závislého ťažký. Pred vstupom ale každý aspoň trochu vie, čo ho čaká. Pred príchodom do komunity absolvuje kolokviá tzv. prípravné rozhovory, môžu trvať aj mesiace. Pred vstupom jednoducho treba zvážiť, ako na tom mladý človek je a či je schopný vstúpiť.
Keď už vstúpia, čo automaticky stratia?
Kontakt s rodinou. Nepoužívame internet, mobilné telefóny, televízor. Máme síce televíziu, ale slúži len občas, ak si ideme všetci spolu pozrieť nejaký film. Prípadnú komunikáciu už má na starosti zodpovedný za ten dom. Stráca sa kontakt s vonkajším svetom, žijeme len v dome. V komunite ale môžu mladí objaviť svoje talenty, maľujú, spievajú, tvoria. Komunita im nezoberie slabosť. V istom zmysle je to citlivosť aj dar. Komunita ich naučí ako tomu všetkému čeliť, ale správnym spôsobom. Možno má niekto charakter, že je plachý a to ho ubíja, nevie sa kvôli tomu presadiť. Komunita mu pomôže tomuto čeliť, posilniť sa vo svojej slabosti.
Kontakt s rodinou je pretrhnutý stále?
Prvé týždne, niekedy aj mesiace nie sú s rodinou v kontakte vôbec. Rodičia dokonca ani nemusia vedieť, v ktorom komunitnom dome majú svoje dieťa. Komunita ale pravidelne na Vianoce, Veľkú noc alebo Sviatok života, organizuje stretnutia s rodinami. Toto bývajú momenty, kedy sa s rodinou stretnú, ale až vtedy, keď už je čas. Mama Elvíra od začiatku chcela, aby aj rodina kráčala s komunitou. Na Slovensku sa tiež organizujú vyslovene stretnutia rodičov. Dokonca chodia aj tí, ktorí už nemajú svoje deti v komunite.
Keď sa rozprávame o závislých, nemusí to automaticky znamenať, že ide o zlých ľudí, hoci zlé veci skutočne robia.
Mladí, ktorí sú v komunite, sú veľmi citliví. Väčšina týchto mladých sú tí najcitlivejší ľudia. Mama Elvíra hovorila, že sú to perly padnuté do blata, ktoré treba zodvihnúť a očistiť. Sú to dobrí ľudia, citliví, ale nezvládli to vo svete. Ten pocit prázdna ich ubíjal, jednoducho to nevedeli vyriešiť.
Závislosť nerozlišuje sociálny status. Rozprávame sa aj o deťoch doktorov, učiteľov, bohatých ľudí, však?
Presne tak. Sú to deti aj doktorov a bohatých ľudí. Môže byť rodina, kde je šesť detí, jedno z nich to nezvládne, je závislé, ostatné žijú bežným životom. Je to hlavne o citoch alebo aj o životných situáciách ako rozvod rodičov, smrť rodičov, možno sú prirodzene utiahnutí, príde zlá partia, nepochopenie od ľudí a potom vyhľadávajú drogy, pretože im to pomôže zabudnúť, uniknúť z reality.
S akými druhmi závislostí prichádzajú mladí do komunity?
Okrem tých bežných a známych, ako je závislosť na drogách, alkohole, je teraz veľa gemblerov a dievčat s problémami s prijímaním jedla. Keď som pred rokmi robievala ešte v Piešťanoch predvstupové pohovory, prichádzali dievčatá, ktoré brali tabletky na upokojenie a pod.
Stretávate sa často s tým, že pre rodičov je to už posledná šanca ako svojmu dieťaťu pomôcť aj za príliš vysokú cenu, ktorú musia zaplatiť v podobe dočasného odstrihnutia sa od svojho dieťaťa?
Takéto prípady sú veľmi časté. Keď už nepomôžu doktori, liečebne, požiadajú o pomoc komunitu.
Keď komunikujete s rodičmi, obviňujú sa, že sú na vine práve oni, pretože svojmu dieťaťu nedali to, čo mali dať a dieťa si to kompenzovalo drogami?
Myslím si, že niektorí áno. Nemá ale zmysel zostať pri obviňovaní, ale povedať si pravdu. Sú tu aj deti z rozvedených rodín, je to jedna z najväčších rán pre dieťa. Komunita nie je na to, aby obviňovala, ale skôr aby pomohla, aj napraviť vzťah medzi rodičmi a deťmi. Su napríklad aj rodičia, ktorí boli rozvedení, ale spojili sa a chodili na stretnutia spolu, pre syna sa obetovali. Aj v tom je veľké uzdravenie medzi deťmi a rodičmi. Je dôležité, aby rodičia kráčali spolu s komunitou. Nielen to, že dieťa nechajú tam, ale že ho aj na jeho ceste doprevádzajú a sami pritom kráčajú.
Dá sa z komunitného domu utiecť?
Dá. Stalo sa to veľakrát. Nemáme zamknuté, dveré sú otvorené celý deň. Snažíme sa tomu vyhnúť, porozprávať sa s mladými, veď aj preto s nimi vždy niekto je. Sú prípady, že chcú odísť, no nemajú pri sebe doklady, sú v kancelárii. Keď si ich už pýtajú, nemôžeme ich tam nasilu držať. Potom je však dôležité, ako spolupracuje a zareaguje rodina. Zažila som, že jedno dievča veľmi chcelo odísť. Jej rodina jej povedala, že sa môže vrátiť, ale musí si nájsť bývanie a starať sa sama o seba. Toto ju presvedčilo zostať. My ako komunita žijeme tak, že sme úplne závislí od Božej prozreteľnosti.
Myslíte jedlo, oblečenie, poplatky za elektrinu, vodu, benzín a všetko, čo potrebuje bežný človek, aby mohol dôstojne žiť?
Áno.
To ale na prvý pohľad vyzerá ako nemožné.
Žijeme skutočne len z toho, čo nám ľudia dajú.
Len tak niekto príde, zaklope, že mu zvýšila ryža, nech sa páči, rozhodol som sa, že vám ju darujem?
Presne takto. Veľa potravín si vieme vypestovať, sú ľudia, ktorí nás podporujú aj finančne. Napokon aj rodičia detí, ktoré žijú v komunite, nám posielajú veľa darov. Hoci nepošlú potraviny do rovnakého domu, kde sa nachádza ich dieťa, urobia to, pretože zase nejaký iný rodič pošle potraviny alebo čokoľvek, s čím sa chcú podeliť, tomu ich. Vždy sa niekto nájde, kto pomôže.
A keby prišlo obdobie, že nemáte čo jesť?
Fungujeme už 40 rokov. Ešte sa to nestalo. Naozaj sa takto dá žiť. Vždy sa našlo jedlo. Keď nie je mäso, jeme cestoviny. Keď nie sú tie, uvaríme ryžu.
Doteraz sme sa rozprávali o komunite, o jej založení, závislých. Rehoľnou sestrou ste sedem rokov. K viere ste zrejme boli vedená odmalička.
Keď som bola malá, chodila som do spevokolu. Vtedy tam pomáhala aj Ružomberčanka Edka Šlachtová. Keď padol komunizmus, odišla k sestrám Matky Terezy. Prišli sme ju pozrieť. Pozerala sa na nás a spýtala sa, ktorá bude ďalšia zasvätená? Ja som to vtedy tak cítila, že ja… ale nikomu som to nepovedala. Kým sa to zrealizovalo prešli roky. K sestrám som odišla, keď som mala 40. K viere mám ale skutočne vzťah od detstva. Od 13 rokov som chodila každý deň na sv. omšu.
Život plynul, začali ste študovať, pracovať.
Som vyštudovaný finančník, pracovala som ako učiteľka na vysokej škole. Potom som odišla do jednej finančnej firmy a odtiaľ som odišla do Medžugorja ako dobrovoľníčka s pútnikmi. Veľmi ma tam oslovili práve svedectvá chlapcov a dievčat z Cenacola, ktoré som tam prekladala.
Už druhýkrát počas rozhovoru sa dostávame do momentu, kde hovoríte, že pútnické miesto Medžugorie má v sebe niečo silné.
Skutočne má. Úplne prvýkrát som tam ale šla len preto, že tam šlo moje spoločenstvo, s ktorým sme sa modlievali ruženec. Predtým som o Medžugorí nechcela ani počuť. Od toho prvého razu som sa tam stále vracala. Najskôr po dvoch rokoch, potom po roku, neskôr aj štyrikrát za rok. Svoje povolanie som určite spoznala aj vďaka tomuto miestu. A práve aj v Medžugorí som viac spoznala komunitu Cenacolo.
Preto ste sa rozhodli pre skúsenosť?
Áno. Napísala som do Talianska, po taliansky som vedela. Najskôr som robila v Piešťanoch predvstupové kolokviá, potom som vstúpila do talianskeho domu.
Na ako dlho?
Nemala som obmedzený limit. Vedela som, že minimálne na 40 dní treba ísť, ja som ostala tri roky. Potom som odišla. Mala som aj zdravotné problémy.
Podarilo sa vám rýchlo zaradiť do života?
Našla som si prácu. Poprosili ma však z komunity, či by som nepomáhala s predvstupovými rozhovormi pre dievčatá zo Slovenska a Čiech. Tak som chodila každé dva týždne do Piešťan. Trvalo to približne dva a pol roka. Stále som bola v kontakte s komunitou, postupne moje povolanie začalo dozrievať. Prestala som sa tomu brániť. Spýtala som sa sestier či by som najskôr nemohla prísť za nimi na desať dní. Súhlasili. Potom som poprosila či by som sa mohla zasvätiť. Prvé sľuby som mala v roku 2019.
Keď ste začali rozmýšľať o duchovnom povolaní, cítili ste prázdno? Vnímali ste nepokoj, ktorý pramenil z akejsi nespokojnosti?
Prišlo to v období, keď som vystúpila po troch rokoch z komunity. Myslela som si, že si nájdem robotu a bude dobre. Nestačilo mi to. A to som mala služobné auto, nemusela som pracovať po víkendoch. Chcela som od života viac. Keď som prišla do komunity ako sestra, po týždni, dvoch som cítila, že toto som naozaj ja. Začiatok je ešte stále o rozlišovaní. Jedna sestra odišla hneď, neskôr ďalšia. Je tam jednoducho obdobie na rozlíšenie pred prvými sľubmi. Mne to postupne začalo dávať všetky odpovede. Všetko malo zmysel. Dalo mi to naplnenie môjho povolania.
Čo vám to naopak vzalo?
Už nebudem vidieť ako vyrastajú synovci a netere. Vzalo mi to hlavne kontakt s rodinou a už si nemôžem robiť, čo chcem. Mám už starších rodičov, raz za mesiac im môžem aspoň zavolať.
Posledné roky trávite na misiách v Mexiku. V čom spočívajú misie?
Sú určené pre chlapcov aj pre dievčatá, ktoré už zažili nejaký čas v komunite. Je to akoby dobrovoľníctvo, nie však zvonka, ale zvnútra komunity. V porovnaní s ostatnými komunitnými domami je to iné. To už nie sú mladí so závislosťami, ale deti, ktoré ostali samé, z ulice alebo z problémových rodín. Je to niečo ako detský domov. My sa o tie deti staráme. Ja som bola vyslaná do Mexika, kde pôsobím na svojej prvej misii.
Cnie sa vám za domovom?
Kus srdca mám tu a kus tam.
Informácie o komunite Cenacolo, ktorá pôsobí aj na Slovensku, nájdete na stránke cenacolo.sk
Titulná fotografia: Rehoľná sestra Janka Kútniková. Foto: Marta Pincelová.
