Rozprávali sme sa architektmi Pavlom Zibrinom a Ľubomírom Kruželom, ktorí pred piatimi rokmi vyhrali architektonickú súťaž na ružomberskú plaváreň. Víťazný návrh vtedy mesto odmietlo.
Na prvom neoficiálnom stretnutí po vyhlásení výsledkov architektonickej súťaže sa s dvomi architektmi stretli asistent bývalého primátora Michal Praženica a Martin Sýkora. Témou stretnutia bola nová vízia mesta – projekt rekonštrukcie handlovskej plavárne od architekta Romana Kernera.
,,Boli sme ochotní zapracovať pripomienky mesta, ale nie sa podpísať pod iný projekt,” hovoria víťazi súťaže, ktorí s predostretým hotovým návrhom nesúhlasili.
Od ukončenia súťaže komunikácia vedenia mesta s architektmi slabla. Na stole bol ďalší plán. Poslanci mestského zastupiteľstva koncom roka 2019 schválili kúpu 84-tisícového projektu petržalskej plavárne. Mesto ju malo postaviť za zhruba 5 miliónov eur do konca roka 2022. Ambiciózny plán nevyšiel, posledná cifra, ktorá sa viaže k ružomberskej plavárni presahuje aj po podpísaní sporného dodatku 8 miliónov eur.
Dnes už všetci Ružomberčania vedia, že v nových bazénoch na Lazinách si tak skoro nezaplávajú. Ak vôbec. Chaotický proces realizácie jej výstavby bude nasledujúce roky pripomínať len torzo, ako spomienka na preinvestované peniaze do ničoho, navyše podčiarknuté trestným oznámením za sporný dodatok a súdny spor so zhotoviteľom, ktorý sa bude ťahať niekoľko rokov.
V rozhovore sa dočítate:
- Do akých súťaží sa dvojica architektov zapojila,
- Ako sa pozerajú na architektonickú súťaž ružomberskej plavárne po piatich rokoch,
- Kto prišiel do Bratislavy na prvé stretnutie s architektmi po vyhlásení výsledkov namiesto vedenia mesta,
- Či by boli za zbúranie alebo zachovanie bratislavského Istropolisu, bývalého Domu odborov.
Ružomberská plaváreň nie je jediná súťaž, do ktorej ste sa zapojili a ktorú ste aj vyhrali.
Pavol Zibrin: Do pár súťaží sme sa zapojili, všetky boli overené Slovenskou komorou architektov. Zapojili sme sa tiež do súťaže návrhu kultúrneho domu a námestia v obci Nededza. Taktiež sme sa zúčastnili niekoľkých vyzvaných súťaží pre súkromných investorov – pomerne veľmi úspešne. Vyhrali sme súťaž na rekonštrukciu Ružičkovho domu a návrh polyfunkčného domu v Žiline. Návrh ružomberskej plavárne bola druhá súťaž. Prvá bol Ružičkov dom.
Ľubomír Kružel: To tiež nedopadlo slávne.
Ako to myslíte?
Pavol Zibrin: Investor predal náš projekt Ružičkovho domu novému investorovi.
Celý Váš projekt?
Ľubomír Kružel: Áno. Investor, ktorým bola cirkev, ho predala novému investorovi. Ten mal aj svojho architekta, ktorý je zároveň mestským poslancom. Nový investor zobral náš projekt a urobil vlastný. Projekt nerešpektuje právoplatne vydané povolenia umiestnenia stavby, ale aby ušetrili čas, idú na naše pôvodné povolenia.
Čo je pre Vás rozhodujúce, keď sa chcete zapojiť do súťaže?
Pavol Zibrin: Musí nás to osloviť. Bolo aj také obdobie, keď sme sondovali každú novú súťaž a keď sme sa do práce zakusli, tak to aj odsýpalo. Ja by som aj robil súťaže, ale nie je čas. Architekt sa bežne nedostane k zadaniu kresliť plaváreň, obnáša to naštudovať si typológiu budov, nájsť inšpiráciu a používať pri tom aj mozog. Toto som si mohol dovoliť robiť na škole, že som kreslil to, čo som chcel. Realita je iná.
Odkedy viete, že ružomberská samospráva nestavia plaváreň podľa výsledkov súťaže, ktorú zastrešila Slovenská komora architektov, ubehlo už päť rokov. Ako to vnímate s odstupom času? Cítite sklamanie, možno z nastavenia spoločnosti?
Ľubomír Kružel: Určité sklamanie je aj z podpory komory následne po súťažení. Načo sa robí súťaž, keď mesto nerešpektuje výsledky, vyberie si posledný projekt a komora architektov neurobí nič, až my ju musíme následne upozorniť, čo sa deje? Myslím tým, že komora by sa mohla aj po ukončení súťaže trochu viac zaujímať, čo sa následne deje v ďalšom procese tvorby diela. Minimálne by mohla byť účastná na začiatku a na prvých stretnutiach.
Komora poslala otvorený list primátorovi, kde ho vyzvala s vami priamo rokovať.
Ľubomír Kružel: Komore sme museli napísať list my, bez toho by sa asi nevyjadrila. Mohla zastrešiť aj prvé stretnutie mesta s víťazom, ale nič sa neudialo.
Pavol Zibrin: Mňa celá táto situácia škrie časom menej. Nie, že by som sa smial, ale čo tam teraz budú Ružomberčania mať? Sú vykopané základy, mesto sa bude súdiť. Skôr sa pýtam, na čo to bolo dobré? Neskromne poviem, že náš projekt mal svoje kvality, keby sa projekt postaví aspoň na 60 percent podľa toho, čo bolo nakreslené, mesto sa ním mohlo prezentovať. Občianskych budov sa nestavia až tak veľa, hlavne v rukách štátu či samosprávy.
Vráťme sa na úplný začiatok, do roku 2018, keď mesto vyhlásilo súťaž na novú ružomberskú plaváreň. Odkiaľ ste sa o súťaži dozvedeli?
Pavol Zibrin: Mali sme obdobie, keď sme ako spestrenie projekcie našli zaujímavú súťaž, tak sme sa do nej zapojili. Predsa len, málokedy si môžeme takpovediac naživo precvičiť typológiu stavieb a nakresliť si plaváreň. Dozvedeli sme sa o nej zrejme z internetu, zo stránok venujúcich sa architektúre.
Ako dlho ste pracovali na projekte?
Pavol Zibrin: Zarátajúc naštudovanie lokalitného programu, typológie, od prvých skíc po zalepenie vytlačených postrov, to bolo odhadom možno 100 až 150 hodín.
Boli ste počas práce na ružomberskej plavárni aj v Ružomberku?
Pavol Zibrin: Neboli sme, ale podkladov bolo veľa. Všetky informácie sme si získali alebo sme ich jednoducho mali. Základom každej súťaže je lokalitný program. V jeho zadaní sú určené základné vyžadované podmienky, všetky sme dodržali.
Ľubomír: Je naozaj fajn si pozrieť lokalitu, v nasledujúcich krokoch v rámci tvorby diela priam nutné.
Do súťaže sa prihlásilo 31 návrhov, a to nielen zo Slovenska. Porotu ale zaujala práve vaša práca. Prečo si myslíte, že váš návrh vyhral?
Pavol: Budeme skromní, stotožňujeme sa však s tým, ako to vyhodnotila porota. V našom návrhu podľa nej išlo o dobré urbanistické riešenie a umiestnenie stavby na pozemku, kompaktné parkovanie zo severnej strany, veľká a dobre využiteľná lúka s vodnou plochou z južnej strany. Návrh ponúkal výhľadové prepojenie na pozemok na východnej strane. Dispozične bol výborne a kompaktne vyriešený priestor s logickým zónovaním. Úsporné riešenie štvorcového pôdorysu malo zabezpečiť nízke prevádzkové náklady a ekonomickú udržateľnosť prevádzky. Návrh ponúkal využitie strechy na športové využitie a na prípadný prenájom týchto priestorov, čo je pre mesto ekonomicky výhodné.
Ľubomír: Členov poroty tiež zaujala jednoduchosť konštrukčného riešenia. Podľa nich bola architektúra čistá, jednoduchá, súčasná a zároveň dostatočne reprezentačná na to, aby pozdvihla túto málo atraktívnu lokalitu. Pozitívne tiež zhodnotili intimitu a zároveň otvorenosť a prepojenie do exteriéru. Potvrdili, že ide o koncept, ktorý je vyslovene vhodný do mestskej zástavby. Ako jeden z mála návrhov navyše ponúka podzemný otvorený parking, ktorý síce navýši cenu stavby, ale výrazne pomôže koncepcii statickej dopravy v tomto území. Zaujal ich tiež invenčne riešený interiér a elegantná forma. Využitie terénu a osadenie budovy tak, že výkopové práce budú minimálne. No a čo je hlavné, realizovateľnosť konceptu.
Čo nasledovalo po ukončení súťaže?
Pavol Zibrin: V Bratislave sa za nami zastavil pán Praženica, ktorý sa predstavil ako asistent primátora a p. Sýkora z firmy Ellite Jet s.r.o ( pozn. redakcie zať bývalého primátora Igora Čombora). Predostreli nám ich víziu – projekt rekonštrukcie handlovskej plavárne od architekta Romana Kernera z RK Studio.
Ľubomír: My sme z toho ale nechceli mať handlovskú plaváreň, boli sme nemilo prekvapení a rozčarovaní.
Bolo vám povedané alebo vysvetlené, prečo je na stretnutí prítomný primátorov zať?
Ľubomír Kružel: To, že je to primátorov zať sme sa dozvedeli až od vás v Bratislave. Mne sa touto informáciou aspoň trochu vysvetlili spojitosti. Inak nám bol p. Sýkora predstavený ako kamarát p. Praženicu, s ktorým bol na výlete pri Viedni.
S návrhom ste nesúhasili. Ako to pokračovalo?
Ľubomír Kružel: Spracovali sme videoprezentáciu. Účel boli komunálne voľby. Nasledovala vernisáž v Ružomberku, kde sme predstavili náš projekt. Vo februári v roku 2019 sme poslali mail p. Šrankotovi, ktorý pracoval na útvare hlavného architekta. Pýtali sme sa, ako to vyzerá, nikto s nami nič nekomunikoval.
Podarilo sa napokon stretnutie s vedením mesta?
Ľubomír Kružel: Do Ružomberka sme prišli v apríli v roku 2019. Na stretnutí boli prítomní p. Bednárik a p. Praženica.
Pavol Zibrin: Poslali nás do Banskej Bystrice na stretnutie s architektom Romanom Kernerom. Jeho ateliér RK Studio vyhralo zákazku na projekt rekonštrukcie handlovskej plavárne. Architekt nám odprezentoval svoju prácu, ale to už bolo úplne mimo náš projekt, pochopili sme, že nechceme byť účastníci tejto šaškárne.
Potom ste sa ešte snažili o nejakú komunikáciu, zdôvodnenie, prečo s vami nerokujú o vašom návrhu?
Pavol Zibrin: Ešte v ten istý mesiac, ako sme prišli do Ružomberka, sme poslali primátorovi, viceprimátorovi a hlavnému architektovi mail. Obrátili sme sa na nich s výzvou, že sme neboli vyzvaní k žiadnemu rokovaniu, že s nami nikto nekomunikuje.
Aká bola reakcia?
Ľubomír Kružel: Nasledoval skype hovor, kde boli Praženica, Bednárik a Šrankota. To bol posledný kontakt.
Vysvetlili vám počas rozhovoru, že s vašim návrhom nepočítajú? Čo bolo obsahom online stretnutia?
Ľubomír Kružel: Rozhovor bol vo všeobecnej rovine. Nič konkrétne z toho nevzišlo. Myslím si, že už rokovali s iným projektantom a pripravovali nový projekt, ktorý by zapadal do ich predstáv.
Hovoríte o handlovskej plavárni, teda o úplne inom projekte. Vy ste viackrát deklarovali, že ak by mesto chcelo váš projekt pozmeniť, nebude to pre vás problém. Nenavrhlo vám vedenie, že súťaž bude rešpektovať, ale chceli by ho doplniť napríklad o wellness?
Pavol Zibrin: Nie, nenavrhlo. Samozrejme, ak by bola na stole normálna férová debata, ku ktorej, žiaľ, neprišlo, návrh sa dá vždy zmeniť. Ale nie tak, že náš víťazný návrh hodíme do koša a ideme na novo. Keď sme vyhrali spomedzi 31 účastníkov súťaže, nejaké kvality zrejme mal.
Mesto napokon kúpilo hotový takmer šesť rokov starý projekt petržalskej plavárne za 84- tisíc eur. Poškodilo vám to renomé?
Pavol Zibrin: Boli sme z toho smutní. Najmä po vyjadreniach vtedajšieho primátora Čombora a viceprimátora Bednárika do televízie, že my sme tí, ktorí odmietajú spolupracovať, negarantujú cenu. Boli sme aj nahnevaní. Vrcholom bolo oznámenie o zakúpení projektu petržalskej plavárne.
Ľubomír Kružel: Renomé nám to nepoškodilo, pretože na to neexistuje racionálny dôvod.
V jednom rozhovore ste povedali, že sa už žiadnej súťaže, ktorú urobí mesto Ružomberok nezúčastníte. Stále to platí?
Pavol Zibrin: Čo sa mňa týka, tak to platí.
Ľubomír Kružel: Vedenie mesta sa po komunálnych voľbách zmenilo. Trochu chýba podpora komory architektov v následnom postupe po ukončení súťaže, ako som spomínal vyššie. Toto je však zlyhanie vtedajšieho vedenia mesta, veci sa určite dajú robiť aj inak, ak najvyššiemu vedeniu mestu ide o blaho občanov a nie seba. Nebránim sa možnej ďalšej účasti v súťaži, hoc aj v Ružomberku.
Ľubomír je Žilinčan žijúci v Bratislave, vy, Pavol ste Bratislavčan. Vaši otcovia sú tiež architekti. Kedy sa vaše cesty spojili?
Ľubomír Kružel: Pracovali sme spolu v jednom ateliéri v Bratislave, kde sme sa aj prvýkrát spoznali. Ľudsky a profesne sme na jednej vlne, tak i keď s odstupom času už sme každý v inom ateliéri, spolupracujeme a máme spoločné projekty aj naďalej.
Vo svojom portfóliu máte okrem súťažných návrhov aj iné stavby. Aké typy?
Pavol Zibrin: Približne 80 percent sú rezidenčné alebo polyfunkčné budovy.
Na čom pracujete teraz?
Ľubomír Kružel: V Trnave robíme cukrovar. Ide o približne 30 hektárový bývalý industriálny areál s národnými kultúrnymi pamiatkami, ktorý sa postupne developuje. Nie je to súťaž zastrešená komorou architektov. Bola to výzva na súťaž investorom.
Architekt Martin Kusý, ktorého otec, tiež architekt navrhol výstavbu Galérie Ľudovíta Fullu, v jednom z rozhovorov povedal, že je hrozné, keď sa niečo búra. Obzvlášť, keď sa búra architektúra. Ako to vnímate? V Bratislave by sme mohli v tejto súvislosti spomenúť napríklad Dom odborov, známy ako Istropolis.
Pavol Zibrin: Za mňa je to individuálne, ja by som sa napríklad za Istropolis nebil. Chátralo to 30 rokov, nikto o to nemal záujem a zrazu, keď to má súkromník, tak je problém. Veď pred tým to mali odborári a nič s tým nerobili. Pred Istropolisom tam tiež nebola zelená lúka, tiež sa tam niečo zbúralo. Napríklad aj na Kamennom námestí, kde je dnes Prior, veď tam boli mestské bloky, prišli komunisti a zrovnali to so zemou.
Ľubomír Kružel: Ja by som Istropolis zachoval. Skôr by som sa zameral na revitalizovanie územia, rekonštrukciu budovy, zanechal pôvodné riešenie a stvárnenie budovy, členenie fasády. Určite je to však náročnejšie aj drahšie. Bohužiaľ, má to v rukách súkromný investor a proste takto mu to nevychádza, z územia chce vydolovať čo najviac metrov štvorcových. Spomenul by som napríklad kritičku architektúry Henrietu Moravčíkovú. V jednom rozhovore povedala, že ak sa zbúra verejná budova, všimnite si, že žiadna iná ju nenahradí. Stotožňujem sa s jej výrokom.
Predpokladajme, že nasledujúce roky sa budú niesť v znamení nových, modernejších zámerov developerov s čím súvisí búranie starých budov. Ako k nim pristupovať, aby sme sa nedostali do momentu, že zrazu nezmiznú len budovy, ale celé ulice a tým aj akési genius locci každého mesta?
Ľubomír Kružel: Tak táto téma je aj o celkovom nastavení spoločnosti, prienikoch verejných a súkromných, o koncepcii rozvoja mesta zo strany samosprávy, vyššieho územného celku až štátu začínajúc odbornou diskusiou všetkých zúčastnených strán.
Titulná fotografia: Architekti Pavol Zibrin a Ľubomír Kružel. Foto: Anna Zábojníková
