O smrti významného právnika o oblasti ľudských práv Thomasa Buergenthala informovali aj denníky New York Times či Washington Post. Thomas Buergenthal zomrel 29. mája 2023 vo veku 89 rokov vo svojom dome v Miami.
Thomas Buergenthal povedal, že jeho prežitie v nacistickom tábore smrti, keď mal 10 rokov, ho pripravilo na to, aby sa stal právnikom pre ľudské práva a ctihodným sudcom Medzinárodného súdneho dvora. Thomas a jeho rodičia boli transportovaní zo židovského geta v okupovanom Poľsku do Osvienčimu, kde sa Tommy, ako ho volali, považoval za jedného z najmladších preživších. Prežil aj trojdňový pochod smrti do nemeckého Sachsenhausenu, kde ho po mesiacoch oslobodili sovietske vojská. Jeho otec a starí rodičia počas holokaustu zomreli.
Jeden z najmladších, ktorí prežil holokaust
Thomas Buergenthal sa narodil 11. mája 1934 v Ľubochni manželom Mundekovi a Gerde (Silbergleit) Buergenthalovým. Smer ich života určoval najmä ich pôvod. Ako Židia museli rok pred synovým narodením utiecť z Nemecka kvôli stúpajúcemu nacizmu. Rozhodli sa pre Československo. V Ľubochni, neďaleko Ružomberka, prevádzkovali hotel, ktorý vítal ďalších utečencov a exulantov utekajúcich pred nacistickým prenasledovaním.
Od osamostatnenia v marci 1939 až po obnovenie Československa v apríli 1945 bolo Slovensko satelitom nacistického Nemecka. Rodina musela zo Slovenska utiecť. Tentokrát do susedného Poľska. Naplánovali si totiž, že odtiaľ emigrujú do Veľkej Británie. Keď však prvého septembra 1939 vypukla vojna, zostali spolu s ďalšími utečencami v pasci. Vlak, ktorý smeroval z Poľska do Veľkej Británie začali bombardovať.
Od roku 1940 až 1945 žila rodina v židovskej komunite v poľskom meste Kielce, ktorá sa starala o židovské deti vrátane Thomasa. V roku 1940 nemecké úrady prinútili Židov v Kielciach, aby sa presťahovali do geta. O dva roky neskôr začali geto likvidovať. Thomas a jeho rodičia prežili, nemecké úrady ale poslali 20-tisíc Židov do vražedného centra v Treblinke.
Napokon boli uväznení v nútenom pracovnom tábore, ktorý vznikol v Kielciach. V auguste 1944 boli Thomas a jeho rodičia poslaní do Osvienčimu. Zvyčajne boli židovské deti vo veku Thomasa po príchode zavraždené v plynových komorách, jemu sa však podarilo prežiť. Americký prozaik, filozof, náboženský mysliteľ a nositeľ Nobelovej ceny za mier Ellie Wiesel o Thomasovi v jednom z jeho memoárov napísal, že bol šťastné dieťa. V koncentračnom tábore sa vyhol skúmaniu Josefa Mengeleho, notoricky známeho nacistického lekára, ktorý vyberal obete do plynových komôr. Stalo sa tak vďaka tomu, že ušiel zo skupiny detí, ktoré boli odsúdené na smrť tým, že smelo v nemčine oznámil veliteľovi, že je dosť silný na to, aby pracoval.
Jeho matku vzali do ženskej časti tábora, Thomas a jeho otec spočiatku zostali spolu v mužskom tábore. Aj oni boli čoskoro oddelení. V januári 1945 bol Thomas evakuovaný z Osvienčimu na pochode smrti. Kvôli strašnej zime mu odmrzli palce na nohách, o ktoré napokon prišiel. Potom bol po železnici poslaný do koncentračného tábora Sachsenhausen, ktorý bol v apríli 1945 oslobodený.
„Skutočnosť, že som prežil, som vnímal ako víťazstvo, že sme nad nimi zvíťazili,“ povedal sudca Buergenthal v roku 2001 pre Americké múzeum holokaustu.
Thomasov otec neprežil. O chlapca sa starali poľskí vojaci a potom ho umiestnili do poľského sirotinca, kde sa zázračne opäť spojil s matkou. S ňou sa napokon stretol v jej rodnom meste v nemeckom Gottingene.
O tom, čo v koncentračnom tábore ako dieťa zažil, napokon napísal aj knihu. Ako informoval denník Guardian, stalo sa tak až na sklonku jeho života, pretože za celú tú dobu nebol schopný čítať knihy o holokauste či pozerať filmy alebo dokumenty. Až keď jeho príbeh jeho vnúčatá nechceli počúvať, rozhodol sa, že svoj príbeh vyrozpráva knižne.
Vo vyhladzovacom tábore, kde bol väznený prišiel po prvýkrát až v roku 1991.
„Nebolo to miesto, ktoré som si pamätal, pretože tam bola tráva, lietali vtáky,“ spomínal. „Za mojich čias bol v Osvienčime taký dym z krematórií, že tam nepreletel žiadny vták. A žiadna tráva, bolo to blato. A vzduch bol naplnený zápachom horiacich ľudských tiel.“
V Amerike sa naplno venoval štúdiu
,,Koncom roku 1951, keď mal 17 rokov, ho matka poslala za jeho tetou, strýkom a bratrancom do New Jersey. Strednú školu dokončil v Patersone a na jeho prekvapenie, pretože bola pridružená ku kresťanskej denominácii, mu ponúkli štipendium na Bethany College v Západnej Virgínii. Po absolvovaní Bethany v roku 1957, kde bol odporúčaný na štipendium na Rodose a stal sa americkým občanom, v roku 1960 získal právnický titul na New York University a doktorát a magisterský titul z práva na Harvard Law School,“ informuje The New York Times.
Sudca Buergenthal napísal knihy o medzinárodnom práve. V rokoch 1972 až 1974 bol predsedom výboru Americkej advokátskej komory pre ľudské práva, dekan Washington College of Law na Americkej univerzite vo Washingtone v rokoch 1980 až 1985 a zastával tiež dotované profesúry na Texaskej univerzite v Austine, na Štátnej univerzite v New Yorku v Buffale a Emory University v Atlante, kde bol aj riaditeľom Programu ľudských práv Carter Center.
Buergenthal pôsobil v komisii OSN pre pravdu o Salvádore v rokoch 1992 až 1993, bol členom Výboru OSN pre ľudské práva a Etickej komisie Medzinárodného olympijského výboru a bol podpredsedom Tribunálu na riešenie sporov pre nečinné účty, ktorý vracal finančné prostriedky obetiam holokaustu z bankových účtov, ktoré zabavili nacisti.
Získal množstvo čestných titulov a ocenení, vrátane Veľkého kríža Rádu za zásluhy v roku 2016, ale aj najvyššie vyznamenanie Nemeckej spolkovej republiky jednotlivcovi.
V rokoch 2000 a 2010 pôsobil ako sudca Medzinárodného súdneho dvora v Haagu.
Zdroj: The New York Times, The Guardian, Atlanta Jewis Times. Titulná fotografia: United States Holocaust Museum