O skalnom lezení sme sa rozprávali s predsedom ružomberského horolezeckého klubu IAMES Júliusom Stančokom. Zabŕdli sme aj do fungovania klubu, no rozprávali sme sa aj o tom, prečo je lezenie relatívne bezpečný šport, ktorý je dnes už dokonca súčasťou olympijských disciplín.
,,Lezenie má v dnešnej dobe veľmi veľa podôb. Mne lezenie vyhovuje z toho hľadiska, že si ho môže každý prispôsobiť podľa seba. Nikto ti v princípe nepovie, akým spôsobom máš liezť. Je to na tebe. Môžeš sa venovať lezeniu na lezeckej stene, boulderingu a nikdy neísť na skaly. Môžeš byť naopak skalný lezec, ktorý sa bude venovať športovému lezeniu v preistených oblastiach alebo ťa začne lákať lezenie na veľkých stenách v Tatrách či Alpách. Niekoho zase lákajú výšky, tak pôjde do Himaláji, niekoho baví práve zimné lezenie. Pre mňa je úžasné, že každý robí presne to, čo ho v oblasti lezenia baví a nikto ho neposudzuje,“ hovorí skúsený lezec Július Stančok.
V rozhovore sa dozviete:
- Čo by ste mali urobiť ako prvé, ak sa rozhodne venovať lezeniu,
- Kto založil ružomberský horolezecký klub a akým aktivitám sa klub počas roka venuje,
- že ružomberský klub pracuje na najväčšom projekte, ktorým je horolezecký sprievodca pre oblasť Halín,
- Aký je rozdiel medzi inštruktorom skalného lezenia a horským vodcom,
- že v Ružomberku už niekoľko rokov existuje aj lezecká škola.
Aká bola tvoja cesta k lezeniu? Kto ťa priviedol na skaly?
Prvýkrát som liezol, keď som mal menej ako desať rokov. Bolo to na Halinách v Ružomberku. Vďačím za to svojmu strýkovi a tete, ktorí boli obaja horolezci. Už vtedy ma lezenie nadchlo, kým som sa k tomuto športu dostal, ubehol však nejaký čas.
Medzitým si sa venoval športu alebo pohybu všeobecne?
Súťažne som sa venoval tenisu, ale bola to najmä vysokohorská turistika. Práve vďaka tete a strýkovi som sa dostal na nové vrcholy v Tatrách, následne som absolvoval viaceré zájazdy do zahraničia, navštívili sme hlavne Dolomity a Alpy, kde sme vystúpili na zaujímavé vrcholy. Vtedy som sa začal viac posúvať k skutočnému lezeniu, pretože vysokohorská turistika dostane človeka len na určité miesta. Keď sa chce dostať ďalej, musí vedieť viac, stúpa náročnosť a ak to chce zvládnuť, prirodzene to smeruje k lezeniu. V rámci turistiky som stretol ľudí z ružomberského horolezeckého klubu. Keď som mal asi 14 rokov po prvýkrát som prišiel na lezeckú stenu do Ružomberka.
Už vtedy si vstúpil do klubu?
V podstate áno. Komunita bola výrazne menšia ako dnes, ale v tej dobe to fungovalo tak, že najskôr som musel byť čakateľom a členom som sa stal až následne. Musel som absolvovať preskúšanie, aby som dostal preukaz horolezca a mohol samostatne pôsobiť na skalách, napríklad ísť do Tatier. Pri lezení platí, že ak človeku učaruje, už na začiatku vie, že chce pokračovať. Človeka to pohltí.
Keď to zovšeobecníme, pri viacerých druhoch športu je cieľom vyhrať zápas, byť prvým. Aké ciele má horolezec? Zdolať najvyššiu výšku alebo možno preliezť náročnú skalu?
Toto je veľmi individuálne. Lezenie má v dnešnej dobe veľmi veľa podôb. Mne lezenie vyhovuje z toho hľadiska, že si ho môže každý prispôsobiť podľa seba. Nikto ti v princípe nepovie, akým spôsobom máš liezť. Je to na tebe. Môžeš sa venovať lezeniu na lezeckej stene, boulderingu a nikdy neísť na skaly. Môžeš byť naopak skalný lezec, ktorý sa bude venovať športovému lezeniu v preistených oblastiach alebo ťa začne lákať lezenie na veľkých stenách v Tatrách či Alpách. Niekoho zase lákajú výšky, tak pôjde do Himaláji, niekoho baví práve zimné lezenie. Pre mňa je úžasné, že každý robí presne to, čo ho v oblasti lezenia baví a nikto ho neposudzuje.
Čo baví teba?
Moja srdcovka je určite viacdĺžkové skalné lezenie. Ale tiež to malo svoj vývoj.
Spomenuli sme ružomberský horolezecký klub IAMES. Podobné kluby sú aj inde po Slovensku. Ako vyzerá organizačná hierarchia klubov?
Na Slovensku máme horolezecký zväz, ktorý sa nazýva JAMES. Buď sú horolezci členmi priamo vo zväze alebo sú súčasťou klubov vo svojej oblasti a členom zväzu sa môžu stať cez klub. Keď sa človek stane členom klubu vo svojom regióne, je pre neho ľahšie dostať sa do miestnej komunity, stretnúť ďalších lezcov a nájsť si lezeckých partnerov. Kluby tiež často organizujú rôzne aktivity, vzdelávanie a podobne. Výber klubov je pomerne široký, len v Žilinskom kraji pôsobí viac ako 30 klubov a na Slovensku je to celkovo viac ako 130 klubov.
Aké výhody majú členovia, ak sú v horolezeckom zväze alebo v klube?
Ak je horolezec členom v horolezeckom zväze, získava viacero výhod. Je to najmä poistenie pre svoju činnosť. Zväz rieši aj výnimky pre pôsobenie v horských oblastiach, napríklad aj vo Vysokých Tatrách, pretože sú oblasti, kde sa môže liezť len v tom prípade, ak ste členom slovenského alebo zahraničného zväzu. V rámci klubu sú výhody v tom, že získate komunitu na lezenie. V klube sú ďalší ľudia, s ktorými môžete liezť, od ktorých sa môžete učiť. Ďalej je to materiálna podpora. Nielen v zmysle požičiavania materiálu, ale v klube sú aj inštruktori, ktorých môžete osloviť. Ružomberský klub má aj lezeckú stenu, ktorú môžu lezci využívať a kluby tiež organizujú rôzne podujatia v rámci roka.
Koľko členov má zväz a koľko ružomberský horolezecký klub IAMES?
Ružomberský klub má viac ako 150 členov, momentálne sme asi piaty najväčší klub na Slovensku. Ak sa nemýlim, zväz má cez 6- tisíc členov. Pre zaujímavosť, zväz je pomenovaný podľa zaváraniny, ktorú si dávali lezci po úspešnom lezení a veľmi im chutila. Je to úsmevné, pretože Češi majú Český horolezecký svaz, Rakúšania majú Alpenverein – alspký spolok a my máme zväz, ktorý je pomenovaný podľa zaváraniny, ale je to tradičné.
Vnímaš stúpajúci záujem venovať sa tomuto športu všeobecne?
Určite. Lezenie je dokonca uznaný olympijský šport. Aj na olympiáde v Paríži už bude možné po druhýkrát vidieť športové lezenie.
Budeme mať zastúpenie aj zo Slovenska?
Na olympiáde asi nie, tam sa dostane 68 lezcov, mužov a žien v 2 kategóriách, Slováci medzi nimi pravdepodobne nebudú. Kvalifikácia síce ešte prebieha, ale nepredpokladám, že sa dostanú, hoci máme veľmi kvalitných lezcov.
Ty si aktuálne aj predsedom ružomberského horolezeckého klubu IAMES. Ako si sa k tomu dostal?
Postupne. Ja som pôsobil dve alebo tri volebné obdobia ako člen výboru, ako hospodár klubu a od tohto roka pôsobím aj ako predseda.
Je to časovo náročná funkcia?
Určite áno. Človeka to stojí toľko času, koľko si na to vyhradí, ale ak chce, aby klub niekam smeroval a napredoval, tak je to časovo náročné, nakoľko aktivít, ktoré klub vyvíja, je veľa. Ak ale má klub napredovať, musí to tak byť, aby nestagnoval. Dôležité je aj to, aby okolo klubu bol tím ľudí, nakoľko to nie je pre jedného človeka zvládnuteľné.
Akým aktivitám sa klub venuje? Ako vyzerá bežný rok vášho horolezeckého klubu?
Na začiatku januára máme členskú schôdzu, kde sa vždy v rámci nielen schôdze, ale aj kapustnice stretneme, aby sme privítali nový rok. Potom, na prelome januára a februára nasleduje zimné lezecké sústredenie v Tatrách. Tam sa vyberie skupina členov na víkend. K dispozícii sú im aj inštruktori, aby tí, ktorí idú po prvýkrát mohli liezť so skúsenými lezcami a vyskúšať si lezenie v horách. Sezóna následne pokračuje na lezeckej stene, býva otvorená do konca marca. Začiatkom mája býva spoločne otvorenie skalnej sezóny na Halinách. Zídeme sa, máme spoločnú brigádu, zalezieme si a urobíme posedenie. V lete je činnosť skôr individuálna. Každý sa venuje svojim cieľom. V letných mesiacoch tiež robíme letné sústredenie, kde sa venujeme lezeniu v Tatrách alebo organizujeme individuálne zájazdy do zahraničia. Na jeseň je záver letnej lezeckej sezóny, od polovice októbra otvárame lezeckú stenu. V polovici novembra u nás býva súťaž Ulenfeldov pohár, tento rok už bude desiaty ročník. Je to celoslovenský pohár v lezení v kategórii C. Vlani sme mali vyše 50 súťažiacich, verím, že tento rok bude účasť ešte lepšia. Súťaž robíme v kategóriách deti do 10, 14 a 18 rokov a dospelí.
Súťaž Ulenfeldov pohár vznikol v réžii ružomberských lezcov?
Vznikla z klubovej súťaže, ktorú sme mali len tak pre radosť. Postupne sa ale rozvinula na celoslovenskú úroveň. Býva obľúbená najmä kvôli rodinnej atmosfére, ktorá je veľmi neformálna.
Kedy vznikol ružomberský horolezecký klub?
Pred viac ako 70 rokmi. Zakladateľom bol práve Bronislav Ulenfeld z Ružomberka, po ktorom je pomenovaná súťaž. Bol to pán, ktorému učarovalo lezenie. Prvé stretnutie klubu bolo na skalách pri Valaskej Dubovej. Bronislav Ulenfeld okolo seba vytvoril komunitu ľudí, ktorí sa začali venovať lezeniu a pôsobiť v okolitých skalných oblastiach. Boli to napríklad Haliny, Krkavá skala, pravdepodobne aj Lisková. Aj dnes, na lezeckých stenách nájdeme cesty, ktoré sú pomenované po prvých členoch klubu. Napríklad na Halinách je aj Ulenfeldova cesta, ale veľa z nich je aj na Krkavej skale, kde dnes už nie je povolené liezť. Mnohé línie, ktoré na skalách sú, boli vylezené práve zakladateľmi klubu.
Spomínal si Krkavú skalu, kde v súčasnosti nie je povolené liezť, prečo?
Lezenie sa riadi pravidlami. Každý pozemok na Slovensku má svojho vlastníka alebo správcu. Napríklad v Tatrách je to národný park TANAP. Aj pozemok pod skalami patrí napríklad urbáru alebo mestským lesom. Na lezenie je potrebné povolenie od vlastníka pozemku na vykonávanie činnosti. Mnohé oblasti sú zároveň chránenými prírodnými útvarmi alebo pamiatkami. Na základe toho je potrebné udeľovať výnimky. Lokality ako Krkavá skala tieto výnimky nemajú.
Keď začal fungoval klub, vznikali aj prvé cesty na Halinách?
Áno. Vtedy to bol ešte taký veľký punk. Dnes už je to veľmi organizované. Zakladatelia klubu absolvovali vzdelávanie v Tatrách. Na skaly išli s konopným lanom, s pár karabínami. Veci si vyrábali podomácky, neexistovalo, že by si materiál kúpili v obchode. Keď chceli ísť v zime do hôr, tak išli za kováčom a ten im vyrobil mačky. Začiatok bol taký, že dnes si to asi ani nevieme predstaviť.
Ktovie ako by vyzerala štatistika úrazov s porovnaním so súčasnosťou.
Mám pocit, že vtedy boli ľudia odolnejší. Hlavne museli viac kalkulovať s tým, čo si vlastne môžu dovoliť. Kým dnes lezieme v horolezeckých sedačkách, máme topánky a dynamické laná, tak oni mali konopné lano, ktoré mali naviazané okolo hrude, pri ani nie veľkom páde by hrozilo minimálne zlomenie rebier a dosť dlhšia pauza, kým by mohli liezť ďalej. Určite to bolo dobrodružnejšie ako je to dnes. Asi je tá aktivita taká zaujímavá, že ich to nelimitovalo. Dnes je horolezectvo vo veľa jeho odtieňoch veľmi bezpečný šport. Nie všetko je bezpečné, ale je to niekde inde, ako kedysi.
Pravdepodobne sú pre Ružomberčanov obľúbeným miestom práve Haliny, ktoré sa nachádzajú v lokalite Malinô Brdo. Koľko ciest je na týchto skalách?
Haliny ponúkajú všehochuť. Od ľahších ciest až po nie úplne najnáročnejšie, ale v hornej tretine stupnice náročnosti určite áno. Je ich aktuálne okolo stovky, verím však, že ich čoskoro bude dvakrát toľko.
Akým spôsobom by sa to mohlo zrealizovať?
Momentálne je najväčším projektom klubu to, že sa chystá príprava horolezeckého sprievodcu aj pre oblasť Halín. Zrealizuje sa to v spolupráci s predsedom metodickej komisie Slovenského horolezeckého zväzu. Dôjde ku komplexnejšiemu preisteniu celej skalnej oblasti, obnovia sa staré cesty, vytvoria nové a bude spracovaný sprievodca, ktorého si ľudia budú môcť kúpiť v sérii Skalky na Slovensku vo forme knižky alebo aplikácie. Toto v klube vidíme ako najväčšiu príležitosť na rozvoj klubu v najbližšej dobe, nakoľko tým vznikne priestor pre mladých členov, že budú mať blízko miesto, kde budú mať veľký výber ciest rôznej obtiažnosti a budú sa môcť zlepšovať. Ponúkne to veľké možnosti aj ostatným členom klubu, ktorý sa nezameriavajú na to, že chcú liezť ťažšie veci, ale budú mať omnoho väčší výber lezeckých ciest na to, čo ich baví a to tiež lezenie bude znova omnoho bezpečnejšie, ako bolo doteraz.
Pribudnú aj náročnejšie cesty?
Určite. S preisťovaním nám budú pomáhať kvalitní lezci, takže nám pomôžu urobiť cesty, na ktoré momentálne výkonnostne nemáme. Tým pádom ale budeme mať priestor trénovať aj na cestách vyššej obtiažnosti aj tu „za humnom“, nemusíme cestovať inde.
Poďme ale k lezeniu. Ak by chcel niekto začať, ale nemá žiadne skúsenosti, čo by mal urobiť ako prvé?
Možností je viac, ale rozhodne by nemal liezť iba takým spôsobom, že príde do obchodu, kúpi si výbavu a ide na skaly. Takto to nefunguje. Väčšina ľudí sa k lezeniu dostáva cez lezecké steny. Absolvujú tam zaškolenie s inštruktorom alebo nejakým známym, ktorý už lezie a ukážu im základy. Potom, ako rastie ich výkonnosť, tak rastie aj túžba spoznávať niečo nové, dostávajú sa na skaly a neskôr možno aj do hôr. Je dosť dôležité, aby bol posun v lezení bezpečný, aby mal človek okolo seba ľudí, ktorí mu vedia povedať, ako veci robiť správne. Z tohto dôvodu sú dobré horolezecké kluby alebo priamo školy, kde sú kvalifikovaní inštruktori a človek si môže byť istý, že keď mu povedia, že niečo má robiť konkrétnym spôsobom, tak to aj vedia zdôvodniť a je to správna informácia. Pretože mnohí ľudia prichádzajú s tým, že niečo im povedal kamarát a potom sú veľmi prekvapení, že postupy, ktoré od nich poznajú môžu byť naozaj nebezpečné.
A čo sa týka materiálu? Čo stačí začiatočníkovi?
Na lezeckej stene stačia lezečky, sedačka, zvyčajne si ľudia kúpia magnézium a potrebujú lano a istítko s karabínou, aby sa ako dvojica mohli istiť. Na začiatku to nie je náročná investícia do materiálu. Ako však postupne ide človek na skaly, tak si musí dokupovať ďalšie veci. A veľmi dôležitá je, samozrejme, tiež prilba.
Tú ale na lezeckej stene nevídať.
Na skalách by mal mať človek prilbu vždy, na lezeckej stene to nie je potrebné. Treba si uvedomiť, že pri lezení je riziko subjektívne aj objektívne. Subjektívne je to, čo vieme ovplyvniť, aby sme správne liezli, správne sa naviazali. Objektívne vyplýva z toho, že sme v prírode a nikto nemôže zaručiť to, že hore neprebehne nejaké zviera alebo vietor nezhodí skalu a tá nepadne zrovna na nás. Treba si uvedomiť aj to, že aj veľmi malá skala pri páde z veľkej výšky, naberie veľkú rýchlosť a dokáže spôsobiť zranenie.
Aká je technika pri lezení?
Technika vždy záleží od toho, čomu sa kto venuje. Lezenie je veľmi odlišné ku iným druhom pohybu, napriek tomu, že ten pohyb je ľudskému telu veľmi prirodzený. Keď človek začína liezť, často používa svalové skupiny takými spôsobmi, ktoré na to nie sú zvyknuté. Na začiatku je to pomerne náročné, netreba to ani prehnať, treba dať telu dostatok času na to, aby sa záťaži prispôsobilo a neprivodilo si nejaké zranenie. Ide hlavne o špecifické svalové skupiny prstov a predlaktí, kde pri presilení často dochádza k úrazom pútok prstov. Spevnenie a nárast výkonnosti týchto častí tela trvá niekedy rok, inokedy viac. Lezecký pohyb je človeku veľmi prirodzený, lezieme od mala. V niekom to akurát zostalo viac, v niekom o niečo menej.
Aké typy lezenia poznáme?
Čo sa týka športového lezenia na umelej stene, tam sú uznané tri dicplíny. Prvá je bouldering, čo je lezenie krátkych ciest bez lana, to znamená, že lezec sa snaží vyliezť – nazývame to problém, ktorý postavil stavač ciest, s tým, že tie problémy sú v rôznych obtiažnostiach. Druhou je lezenie na obtiažnosť, to je lezenie s lanom, je tam cesta, ktorú lezec lezie a postupne si zapína lano a ide o to, kto vylezie vyššie. Treťou disciplínou je lezenie na rýchlosť, kde sa lezie na presne vymedzenej trase, to znamená, že všetky steny, kde sa lezie na rýchlosť sú urobené tak, že sú tam presne tie isté chyty v úplne rovnakých vzdialenostiach, rovnako otočené s rovnakým sklonom. Cieľom je čo najrýchlejšie vyliezť hore, lezie sa na čas.
Spomínal si bouldering, lezenie bez lana. Na prvé počutie to vyzerá nebezpečne.
V tomto prípade sa lezú cesty, ktoré nie sú vo veľkej výške, maximálne niekoľko metrov nad zemou. Je to najjednoduchšia a aj najlacnejšia forma lezenia, pretože stačia len lezečky a magnézium. Neistí sa lanom, ale lezec by mal mať okolo seba ľudí, ktorí ho chytajú v prípade pádu. Tým sa nemyslí to, že by človeka chytili do rúk, ako princeznú v rozprávke, ale snažia sa ho zachytiť, aby dopadol na nohy. Aby nehrozil úraz hlavy alebo vážnejší úraz. Používajú sa tam dopadové matrace. Tento šport funguje nielen na lezeckých stenách, ale aj na skalách, tam si už matrace musí lezec doniesť sám.
Pri pohľade na lezca sa môže zdať, že sú najdôležitejšie práve ruky, ktorými sa priťahuje. Silu ale musí mať človek v nohách.
Keď človek začína liezť, začína na veľmi jednoduchých cestách a prvú vec, ktorú by sa mal naučiť, je to, že na lezenie má používať hlavne nohy a ruky má používať skôr na pridržanie sa, pokiaľ to nie je potrebné tak sa nimi nemusí zdvíhať. Ten, kto dokáže správne pracovať s rovnováhou svojho tela, liezť nohami, určite vylezie ťažšie cesty a vydrží liezť aj dlhšie ako človek, ktorý by sa snažil dvíhať na rukách.
Na umelej stene sú chyty, vďaka ktorým sa lezec dokáže posúvať. Ako je to pri skalnom lezení?
Keď sme na lezeckej stene, tak chyty sú umelo namontované štruktúry, ktoré sa na stene nachádzajú a väčšinou ich tam namontuje nejaký stavač ciest, ktorý sa lezca snaží donútiť urobiť konkrétne pohyby. Na skalách sa chyty nesmú vyrábať. Skala je pre nás dar, ktorý sme dostali od prírody. Snažíme sa využívať jej formy a štruktúry na lezenie. Musíme nachádzať rôzne špáry, lišty, úchopy a možnosti ako sa po skale pohybovať a dostať sa hore. Lezenie je pre človeka súťažou sám so sebou. Lezec musí prekonať samého seba, či už fyzicky alebo aj psychicky, nakoľko tu funguje aj faktor strachu z pádu. Na druhej strane je tu túžba zlepšovať sa a dnes zaliezť niečo lepšie, ako som zaliezol včera alebo minulý týždeň, hoci možno pomaly, ale posúvať sa.
Pri lezení ale môže nastať situácia, že nech už lezec vyskúšal akýkoľvek pohyb a možnosti, skala je nad jeho sily.
Áno, môže sa to stať. Platí tu ale horolezecká etika, že pokiaľ lezec nevie zdolať lezeckú cestu, neznamená to, že by ju mal nejakým spôsobom upraviť. Nevezme dláto a nezačne tesať do skaly, aby si urobil dierku, kde by potom mohol dať ruku alebo nohy. Možno práve o niekoľko rokov príde lezec, ktorý je lepší a on tú cestu vylezie. Keby sme si cestu upravili, vezmeme budúcim generáciám možnosť, ako objavovať a posúvať svoje hranice ďalej.
Počas lezenia je dôležité mať obuté lezečky. Ako pomáhajú lezcovi?
Lezečky sú veľmi špecifické topánky, kedysi ich lezci, pochopiteľne, nemali. Neskôr liezli v rôznych papučiach alebo kopačkách s odrezanými štupľami, dnes na to máme špeciálnu obuv, ktorá sa volá lezečky. Vyrába sa zo špeciálnej gumy, ktorá je lepivá. Netreba si to ale predstavovať tak, že guma je lepkavá ako nejaké prísavky, ale že má veľmi dobré trenie. Pri stúpaní na skalu sa vďaka nim tak ľahko nepošmykneme. Nie sú všemocné, že nás udržia na kolmej stene ako pavúka, ale umožňujú nám na stene ľahší pohyb. Bez moderných lezečiek by dnes výkony lezcov určite neboli tam, kde sú.
Ako sa lezci orientujú a vedia, kde môžu ísť liezť? Koľko máme na Slovensku takýchto oblastí?
Lezeckých oblastí je veľmi veľa. Kompletný zoznam povolených lezeckých oblastí sa nachádza práve na stránke Slovenského horolezeckého spolku. Dajú sa kúpiť knižky, kde sa nachádzajú informácie o skalných oblastiach – tzv. horolezeckí sprievodcovia. Samozrejme, oblasť, ktorá je najbližšia každému, kto chodí do hôr, sú Vysoké Tatry.
Skalné lezenie však nie je len o tom, že človek vystúpi z auta, prejde zopár metrov a pred ním sa už nachádza skala, ktorú chce zdolať. Pre mnohých je zaujímavé práve spojenie lezenia s turistikou. Častokrát sú to hodiny stúpania, kým sa pred lezcom objaví skala.
Lezenie v horách alebo viacdĺžkové lezenie je spojené aj s turistikou. Pribudnú teda ďalšie schopnosti, ktoré by lezec mal mať. Veľmi dôležitá je orientácia v danom teréne a schopnosť zhodnotiť situáciu. Na skalách je to pomerne jednoduché. Vylezieme hore, spustíme sa dole, ak sa nám nedarí, zbalíme lano a môžeme ísť domov. V horách to také jednoduché nie je. Musíme vyraziť včas, aby sme sa dostali pod stenu, ktorú sme si vybrali. Často musíme horolezeckú cestu identifikovať a nájsť, čo tiež vždy nie je jednoduché, pretože to nefunguje tak, že je tam niekde tabuľka na skale, že tu začína cesta, ale človek má nejakého sprievodcu, kde sú fotografie a naznačené línie a podľa toho sa musí na danom mieste zorientovať. Následne, náročná môže byť aj orientácia na stene ako takej. Samozrejme, že tie cesty sa snažia nasledovať logickú líniu skaly, ale keď človek neodbočí na správnom mieste, môže sa dostať do situácie, že v smere, ktorým sa vybral, sa už pokračovať nedá, znova musí byť človek v takejto situácii schopný konať tak, aby to dobre dopadlo. Tým, že sa lezec dostal úspešne hore, to nekončí, lebo sa ešte treba dostať dole – nájsť zostupovú cestu alebo zlaniť a dostať sa bezpečne na chatu alebo k autu.
Spomínal si, že chodievaš aj do zahraničia. Ktoré trasy si zvládol a kde?
Mne hlavne učarovalo skalné lezenie, možno medzi mojimi srdcovkami je skalná oblasť v Taliansku, ktorá sa volá Arco. Je to taká ,,Mekka” talianského športového lezenia, ponúka všetko od krátkych športových ciest, boulderingu až po kilometrovú stenu. Navštívil som ale viacero oblastí či už v Dolomitoch alebo hlavne vo východných Alpách. Mojou obľúbenou oblasťou sú určite aj Vysoké Tatry.
Čo najdlhšie si liezol?
Bola to stena v Taliansku, ktorá mala okolo 550 metrov.
Je pre lezca dôležité ísť liezť s niekým a nebyť sám?
Určite je zvyčajné a bezpečnejšie liezť vo dvojici alebo trojici, nie je to ale jediná možnosť. Sú aj ľudia, ktorých baví byť sám a nikto im to pri lezení nemôže zakázať. Existuje aj sólo lezenie. Tým nemyslím sólo lezenie bez lana (to sa nazýva free solo), ale existuje aj istené sólo lezenie. Človek má lano a istí sa sám rôznymi technikami. S tým je spojená aj kuriozita. Jeden americký lezec sa takto vybral liezť v roku 2019 do Peru. Išiel na asi dvojmesačnú lezeckú výpravu úplne sám. Nevzal si ani len satelitný telefón, takže celý čas bol úplne odrezaný od sveta. Presne vtedy keď tam bol, prišiel covid. Keď odchádzal, všetko bolo normálne, no keď sa ale vrátil, všade boli rúška, nelietali lietadlá, a napokon sa ani nemal ako z Peru dostať domov. Takéto prípady sú ale výnimočné, väčšina lezcov ide vo dvojici alebo v trojici. Ak sa aj stane nehoda, vždy je tam niekto, kto dokáže pomôcť.
Sleduješ aj zahraničných lezcov? Máš medzi nimi vzory?
Nikdy som to tak nevnímal, že chcem byť v lezení, ako niekto. Určite sledujem dianie a lezcov, ktorí podávajú výkony. Pre mňa je lezenie krásne v tom, že si ho urobím také ako chcem a tá ,,súťaž” nie je o tom, že chcem byť lepší ako niekto, ale vyslovene lepší ako som bol včera.
Na skalnej lezeckej ceste síce nie sú chyty, ale borháky. Na čo slúžia?
Väčšina nových ciest je preisťovaná pomocou lepených borhákov. Funguje to podobne ako kotvenie pri stavebníctve. Používa sa zvyčajne dvojzložková chemická kotva, ktorá sa ako lepidlo dá do navŕtanej diery, následne sa tam dá istiaci bod, teda borhák, a po zatvrdnutí sa borhák aj otestuje. V skale by mal držať dlho.
Akú má nosnosť?
Podľa normy by to malo byť okolo troch ton. Je to omnoho viac ako vydrží ľudské telo pri akomkoľvek páde.
Vie sa to opotrebovať?
Pri borhákoch veľmi opotrebovanie nehrozí. Tým, že lepidlo izoluje nerez, z ktorej je borhák vyrobený, nedochádza k namáhaniu živlami. Malo by držať desiatky rokov. Druhá technika sú expanzné nity, vtedy sa nepoužíva lepidlo, ale šróba, ktorá sa v navŕtanej diere rozťahuje, trvácnosť je menšia, nakoľko nevieme zaručiť, že puklinami v škáre neprechádza voda a nedochádza ku korózii a podobne. Tieto nity sa ale používajú len zriedka a dokonca tam, kde aj boli, sa pristupuje k ich výmene. Platí ale pravidlo, že človek by nemal slepo veriť istiacim bodom. Mal by ho minimálne vizuálne skontrolovať a vyskúšať pred tým, ako ho použije. Skalné oblasti majú svojich správcov, ktorí sa o ne starajú a snažia sa o to, aby boli cesty v dobrom stave. Pokiaľ je tam niečo nebezpečné snažia sa to dať dohromady, aby to bolo fajn.
Alebo aj naznačiť, že cesta nie je bezpečná.
Áno. Pokiaľ cesta nie je bezpečná, tak ju označíme, aby ľudia neliezli, kým sa cesta nedá nejakým spôsobom do poriadku. Označuje sa to šnúrkou v prvom istení. Nie všade je to ale takto. Ideš liezť do nejakej skalnej oblasti do zahraničia a naozaj sa ti môže stať, že prídeš k istiacemu bodu, ktorý je hrdzavý, a ty vieš, že z tohto by si sa teda spúšťať nechcel, tak je už na tebe, ako sa s tým vysporiadaš.
Lezeniu sa venuješ naplno aj vďaka lezeckej škole, kde ponúkate niekoľkokdňové kurzy nielen pre začiatočníkov. Ako vznikla táto myšlienka?
Vtedy sme v klube riešili vzdelávanie nových členov. To prebiehalo tak, ako ešte učili nás, ale nebol som s tým úplne komfortný. Zistil som, že existuje niečo ako štatút inštruktora a že sú štandardy, ktoré sa dodržiavajú. My sme si nemohli byť istí, či to, čo používame u nás v klube súhlasí s metodikou, ktorá je v súčasnosti. S kolegami v klube sme si povedali, že sa staneme kvalifikovanými inštruktormi horolezectva. Absolvovali sme kurzy inštruktorov horolezectva s tým, že následne máme licenciu vykonávať horolezecké kurzy a vzdelávanie.
Aký je rozdiel medzi inštruktorom skalného lezenia a horským vodcom?
Horský vodca má klientov, ktorých chce dostať na nejaké miesto a dať im zážitok. Nesnaží sa ich nutne učiť. Samozrejme, že vodcovia robia aj vzdelávania ako lavínové kurzy, ale väčšinou je to o zážitku. Cieľom inštruktora je naučiť liezť, to znamená, ísť na skaly bez neho. Aby každý dokázal byť po absolvovaní kurzu samostatným horolezcom.
Vráťme sa ale ku lezeckej škole. Ako dlho funguje?
Vznikla asi pred šiestimi rokmi. Našim cieľom bolo hlavne vzdelávanie v klube, ale s kolegami sme si povedali, že budeme poskytovať služby aj pre verejnosť. Teda pre ľudí, ktorí chcú začať s lezením, ale nie sú v klube a viac menej pre zábavu sme založili horolezeckú školu Climbing.sk. Kurzy skalného lezenia poskytujeme šiesty rok.
Ako často bývajú?
Máme viacero kurzov. Buď sú individuálne, to znamená, že si záujemcovia dohodnú individuálny termín, ale robievame aj väčšie skupinové kurzy, ktoré sú vypísané v termínoch niekoľkokrát za rok. Tie sú rozdelené pre začiatočníkov, mierne pokročilých a pokročilých.
Keď je skupinový, aký býva počet?
Vždy je pomer kurzistov a inštruktorov v pomere štyria na jedného. Keby bolo kurzistov viac, bol by problém sa im venovať. Ľudia sa učia, inštruktor musí dávať celú dobu extrémny pozor, aby robili veci správne a keby ich bolo viac, už na to nevie dohliadnuť.
Ostaňme ešte pri skupinovom kurze. Ako prebieha?
Väčšina ľudí začína kurzom pre začiatočníkov, čo je logické. Nie sú potrebné žiadne predošlé skúsenosti. Je fajn, keď majú ľudia fyzickú zdatnosť, kontakt s turistikou a vedia, že ich pohyb baví. Kurz trvá 4 dni, po ňom by mali odísť s tým, že dokážu samostatne pôsobiť v odistených skalných oblastiach a dokážu liezť jednodĺžkové cesty na športových skalných oblastiach na Slovensku alebo niekde v zahraničí. Na konci sú aj preskúšaní. Väčšinu času trávime na skalách, postupne prechádzame jednotlivé činnosti, najskôr teoreticky, potom prakticky. Večer to ešte dopĺňame teoretickými znalosťami a workshopmi, kde sa učíme uzlíky, o rôznom horolezeckom materiály, topografii skalných útvarov, kde môžeme a nemôžeme liezť a podobne. V podobnom formáte sú robené aj kurzy pre pokročilých. Pre mierne pokročilých sa kurz sústreďuje na viacdĺžkové lezenie v odistených oblastiach a pre pokročilých je to skalné lezenie v horách, kde cesty vôbec nie sú odistené, aby lezec vedel zakladať vlastné postupové istenie.
Lezecká škola ale pravdepodobne nie je tvoja regulérna práca.
Venujem sa programovaniu, informačným systémom, webovým stránkam. Lezeckú školu sme si vymysleli s kolegom. Momentálne sa jej venujeme dvaja, ale práve teraz v zime zapájame do tímu aj tretieho kolegu, ktorý je inštruktorom lezenia na lezeckej stene, veríme, že zapadne do tímu.
Titulná fotografia: Július Stančok. Foto: HK IAMES Ružomberok/FB
