Nedobrovoľne museli opustiť svoj domov a prechodné bydlisko našli v centre dolného Liptova a jeho okolí. Už takmer rok žijú v Ružomberku, starajú sa o svoje deti a túžia po tom, aby sa mohli vrátiť späť do svojich domovov na Ukrajine.
Milióny nevinných mŕtvych ľudí a množstvo zničených životov. Vojny sú s nami od počiatku sveta. Tú, ktorá začala pred rokom však vnímame úplne inak. Je blízko. Len pár kilometrov od našich hraníc. Ekonomické dopady vojenského konfliktu na Ukrajine cítime každý jeden deň. Na území Slovenska našlo dočasný domov množstvo Ukrajincov, ktorí nedobrovoľne museli o utiecť zo svojich domovov.
Pre Lesiu, Irynu, Olenu, Olhu a Larysu sa v marci minulého roka stal Ružomberok prechodným domovom. V Univerzitnom pastoračnom centre Jána Vojtaššáka na Katolíckej univerzite našli potrebnú humanitárnu pomoc a ako dobrovoľníčky pomáhali ďalším odídencom z Ukrajiny.
Ružomberčania sú nápomocní a dobrí
Lesia Stuha (45) pochádza z Ternopiľskej oblasti, ktorá sa nachádza v západnej časti Ukrajiny. Mestom Ternopiľ prechádza hlavná železničná trať medzi Ľvovom a Kyjevom. Pred vojnou pracovala na Ukrajine ako vychovávateľka. Ešte pred ruskou inváziou jej staršia dcéra Kristína študovala v Ružomberku anglický a taliansky jazyk.
„Ona plakala tu a my sme nechceli odísť od mojich rodičov. Zariadila celú cestu, aby sme mohli prísť za ňou lebo sa o nás bála,“ vysvetľuje Lesia, ktorá prišla na Slovensko spolu so svojou mladšou dcérou Anastáziou. Výrazne im na univerzite pomohli kňazi a zamestnanci pastoračného centra.
V súčasnosti bývajú v Ružomberku na Dončovej ulici. Mesto vnímajú pozitívne. „Veľmi sa nám tu páči. Sú tu veľmi dobrí ľudia. Všetko čo potrebujeme, máme blízko. Môžeme ísť na prechádzku, všetko je dobré. Tu, narozdiel od Ukrajiny, kde chýba svetlo a je tam zima, môžeme pokojne spať. Veľmi nám tu pomáhajú,“ priblížila Anastázia, ktorá na diaľku študuje základnú školu na Ukrajine. V oblasti odkiaľ pochádzajú nie je elektrina ani Wi-Fi a tak vyučovanie neprebieha online, ale dostáva zo školy len zadania, ktoré vypracuje.
Z druhého najväčšieho mesta na Ukrajine musela odísť so svojimi dvomi malými synmi Iryna Mushynska (44). Spolu s ňou cestovala aj jej sestra a mama. Charkov sa nachádza na severovýchode krajiny neďaleko ruských hraníc. Iryna zažila bombardovanie mesta, obrovskú ruskú ofenzívu v prvý deň, týždeň v ostreľovanom meste a náročnú cestu k hraničnému priechodu vo Vyšnom Nemeckom. Do Ružomberka docestovala šiesteho marca. V meste študovala jej neter.
„Na Katolíckej univerzite sme prežili desať dní. Žili sme priamo tu v centre. Stretli sme sa dokonca s rektorom. Veľmi nám tu pomohli, deti dostali tašky do školy, zošity, ceruzky a dobre sa o nás postarali,“ vysvetľuje Iryna, ktorá momentálne žije s rodinou v Lúčkach, kde jej dvaja synovia navštevujú slovenskú základnú školu. Jej skúsenosti s ľuďmi na Liptove sú veľmi pozitívne. „Ľudia na nás reagovali dobre. Máme dobrých susedov, ktorí nám pomáhajú. Stále nám niečo prinesú. Niekedy jahody, hríby alebo aj rybu. Deti v škole prijali tiež veľmi dobre, “ približuje Iryna, ktorá sa zatiaľ nestretla na Liptove s negatívnym postojom k jej rodine.
Olena Kostenko (65) z Užhorodu pricestovala do Ružomberka spolu so svojou neterou a jej dcérou, ktoré žili v Odese na juhu krajiny, kde prebiehala od začiatku konfliktu ruská ofenzíva. Tretie najväčšie mesto na Ukrajine je najväčším prístavom u našich východných susedov a zároveň najväčším mestom na pobreží Čierneho mora. V Ružomberku ich prichýlili kňazi a zamestnanci pastoračného centra.
„Dávali nám jedlo a všetko, čo sme potrebovali. Ja som tu pracovala ako dobrovoľníčka, rozdávali sme jedlo a odev ďalším, ktorí prichádzali. Ružomberok je veľmi krásne mesto a ľudia sú priateľskí. Dobre nás prijali a pomáhali nám. Ďakujem veľmi pekne všetkým, ktorí nejakým spôsobom pomáhajú,“ približuje svoju skúsenosti s ľuďmi na Liptove Olena, ktorá bola na Ukrajine riaditeľka knižnice. V súčasnosti pomáha svojej neteri, ktorá pracuje v reštaurácií a ona vozí jej dcéru do škôlky a stará sa o spoločnú domácnosť v Černovej.
Negatívna skúsenosť s osemdesiatpäťročnou dôchodkyňou
Z Ivanofrankovskej oblasti v juhozápadnej Ukrajine prišla do Ružomberka spoločne so svojimi dvomi dcérami Olha Hryshyk (39). Od začiatku februára minulého roka v Ružomberku pracuje jej manžel na stavbe diaľnice. Volodymyr pomáhal aj pri nedávnom prerazení tunela Čebrať. Pred príchodom do Ružomberka sa doma starala o svoju trojročnú dcéru. Z Ukrajiny odišla v tretí deň ozbrojeného konfliktu cez Poľsko. S manželom a dvoma dcérami bývajú v jednej izbe na robotníckej ubytovni. Ľudia ich prijali. „Nikdy som nestretla zlých ľudí. V ubytovni, kde bývame, nosia deťom cukríky, stále sa s nami rozprávajú a pomáhajú nám aj na Katolíckej univerzite. Keď sme boli v obchode a rozprávali sme sa po ukrajinsky, človek, ktorý stal za nami, a tiež mal dve dcéry, kúpil mojim dcéram kinder suprise. Bola som dojatá,“ približuje svoju skúsenosť z obchodu v Ružomberku Olha.
Naopak negatívnu skúsenosť v obchode zažila nedávno Larysa Shymova (51), ktorá pochádza z mesta Dolynska, ktoré sa nachádza v Kirovohradskej oblasti v strede Ukrajiny. Pri nákupe ju slovne atakovala osemdesiatpäťročná dôchodkyňa, ktorá jej nadávala, osočovala ju a označila ukrajinského prezidenta za narkomana. Inak sa za celý rok Larysa nikdy v Ružomberku nestretla so zlou reakciou. Na Ukrajine sa venovala pestovaniu a predávaniu kvetov. V Ružomberku bola už dva týždne pred začiatkom vojny. Jej syn študoval na miestnej univerzite angličtinu. Na Ukrajinu sa vrátila po svoju mladšiu dcéru, s ktorou zobrala do Ružomberka aj susedovu dcéru. Mimo incidentu v obchode, sa rovnako ako ostatné ženy stretávala v Ružomberku prevažne s dobrými reakciami ľudí.
Vzájomná pomoc a obrovská túžba vrátiť sa domov
Všetky spomínane ženy z Ukrajiny pomáhajú od marca Katolíckej univerzite v pastoračnom centre ako dobrovoľníčky pri zbierkach, ktoré triedili a vydávali odídencom. Zároveň pomáhali aj s vydávaním stravy a pri mnohých aktivitách a podujatiach pastoračného centra.
„Boli tu v rámci spolupráce s Úradom práce sociálnych veci a rodiny, kde sme ich my ako prvý v okrese zobrali na dobrovoľnícku činnosť. Od marca do júna u nás pôsobili bez nároku na odmenu, len za výdaj potravín. Od júna prešli na projekt z úradu práce,“ vysvetľuje administratívna pracovníčka centra Slávka Rišová, ktorá dodáva, že prítomnosť žien z Ukrajiny v centre uľahčuje pomoc ďalším odídencom z Ukrajiny. Komunikácia v rodnom jazyku pomáhala mnohým odídencom, ktorí prichádzali do centra po humanitárnu pomoc.
Od ukončenia projektu v novembri 2022 ženy z Ukrajiny naďalej pomáhajú v priestoroch pastoračného centra bez nároku na odmenu. „Samé sa pýtajú, že kedy bude nejaká ďalšia akcia a čo budeme robiť. Aj keď za to nedostanú žiadnu plácu, berú to tak, že aspoň nesedia doma a nerozmýšľajú nad tým, že čo sa vlastne deje. Pomôžu nám s prípravou a zároveň aj samé sebe, že sa môžu sústrediť na niečo iné,“ dodala Rišová.
Všetky ženy, s ktorými sme sa rozprávali sa zhodujú v tom, že v Ružomberku zažili veľmi dobrých ľudí, vzácne prijatie, priateľskú pomoc a množstvo ľudí s dobrým srdcom. Nadviazali nové priateľstvá a rovnako sa snažili pomáhať aj ďalším svojím krajanom, ktorí museli nedobrovoľne opustiť svoje rodisko.
„Situácia doma je ťažká. Teraz bude rok a netuším, že čo on (Putin, poznámka redakcie) vymyslí. Niečo bude určite znova lietať. Nemôžeme sa vrátiť domov lebo nemáme elektriku. Moja mama má pec a jej je teplo. U nás je všetko na elektriku a tak nám nefunguje kúrenie. Teraz tam bude veľmi ťažko. Veľmi by sme chceli ísť domov, ale ešte nemôžeme,“ približuje svoju aktuálnu situáciu Olha, ktorá sa chce s rodinou vrátiť domov. Na Ukrajine má momentálne rodičov, staršieho brata s rodinou a ďalšiu blízku rodinu.
S Olhou súhlasia aj ostatné ženy, ktoré sú pevne rozhodnuté, že sa veľmi chcú čo najskôr vrátiť do svojich vlastných domovov na Ukrajine. Koniec vojny je ale stále v nedohľadne.
Autor textu: Dominik Veľas
Titulná fotografia: Ukrajinky ako dobrovoľníčky na Beánii Katolíckej univerzity. Foto: Martin Buzna.
