Fotografovaniu prírody sa 43-ročný lesník, poľovník a fotograf Miroslav Ondruš z Liptovskej Lúžnej venuje už od detstva. Pochádza z Topoľčian, na Liptove žije 16 rokov.
S víťazom súťaže Czech Nature Photo sa stretávame na Kramariskách pri Likavke. Hory a príroda sú vášnivému fotografovi blízke už od detstva, najmä vďaka otcovi a starému otcovi, ktorí v ňom pestovali tento vzťah. Dokonca aj prvé kroky urobil práve v lese, kam ho vzali rodičia.
V rozhovore sa dozviete:
- Ako vznikla fotografia zápasiacich medveďov vo Veľkej Fatre, ktorá nedávno vyhrala prestížnu súťaž Czech Nature Photo
- Koľko medveďov už videl a či sa niekedy ocitol v situácii, keď mu išlo o život
- Ktoré zviera mu chýba do fotografickej zbierky
- Na aké vzdialenosti fotografuje zvieratá v prírode a ako sa maskuje
To, čo spája fotografovanie lesnej zveri, poľovníctvo aj lesníctvo je príroda. V akom veku ste si k lesom vybudovali vzťah a kto vás k záujmu o prírodu priviedol?
Od malička som trávil veľa času v lese, najmä s rodičmi, ale aj s nebohým starým otcom. Dokonca aj svoje prvé kroky som urobil v lese. Ako som rástol, stále sme chodili do lesa na hríby, čučoriedky, a keď som už bol starší, chodieval som sám.
V tom čase sa už zrejme rodila túžba zopár záberov z lesa odniesť aj domov.
Áno. Rodičia mi kúpili foťák na film, s ním som chodil do lesa a snažil sa niečo odfotiť. Nevedel som ale nič o nastavení času, clony, aký film kúpiť. Vyvolávať fotky som dával do fotolabu. Dopadlo to tak, že 90 percent fotiek bolo rozmazaných. Zážitky som mal krásne, ale fotografie žiadne. Naši mi potom kúpili kameru na videokazety. Získal som veľa krásnych záberov. Pochádzam z Topoľčian, často som chodieval na prechádzky na Tribeč. V tomto pohorí je veľmi veľa zvery.
Môj vzťah k prírode dozrieval aj naďalej. Študoval som na Strednej odbornej škole lesníckej v Banskej Štiavnici a pokračoval som štúdium na lesníckej fakulte vo Zvolene. Ku koncu štúdia som raz šiel okolo jedného obchodu, kde som uvidel peknú zrkadlovku. Bol k nej aj teleobjektív a tak začali prichádzať prvé výsledky.
Prišla svadba, deti, fotenie šlo trochu bokom. Keď sa mala narodiť dcéra, kúpil som si digitálny foťák, že budem fotiť dieťa ako rastie a popritom budem chodiť aj do lesa. Bolo to v roku 2006 a odvtedy sa fotografovaniu venujem intenzívne.
Ste aj gurmán, sledujete trendy?
Pri fotografovaní prírody je náročné to, že fotograf potrebuje veľmi drahú techniku, pretože potrebuje fotoaparát, ktorý zvláda vysokú citlivosť. Veľa vecí sa deje v lese večer, kde je šero, tma, potrebuje aj veľké teleobjektívy, čím sú dlhšie, tým lepšie. Nikdy nemá dosť dlhý teleobjektív, to je proste tak. Tiež som tým prešiel, kúpil som techniku, daroval, a tak dookola, až som sa dopracoval asi k tomu najlepšiemu.
Nie je to asi len o technike, ale aj o programoch, ktoré dokážu samotný záber povýšiť k dokonalosti.
Samozrejme. Mám programy, som samouk, cez internet si hľadám informácie. Bol som aj na workshope u jedného slovenského fotografa krajín. Vždy je dobré mať čo najlepšie dáta, byť čo najbližšie k zvieratám, dokonca aj s horšou technikou, ak je človek veľmi blízko, urobí lepšiu fotku.
Hovoríte, že najlepšie je byť čo najbližšie k zveri, je to vôbec možné, keď je plachá, nezacíti vás?
Treba mať dobrý vietor a šťastie. Je to ako pri poľovačkách, poľovník tiež musí poznať etológiu, v akom období môže zver nájsť a vidieť. A tiež musí ovládať počasie.
Keď sa už vyberiete fotiť, musíte si nájsť úkryt?
Niekedy áno, niekedy nie, podľa toho, čo chcem fotiť. Každé zviera potrebuje iný prístup. Keď viem, že jelene po zime radi vychádzajú večer na lúky, viem, na ktoré chodia, buď si sadnem niekde na kraj lúky pod smrek a čakám či prídu dosť blízko, lebo fotiť niečo, čo je 200 metrov ďaleko je síce pekné, ale z tej fotky nikdy nič nebude. Dôležité je tiež maskovanie.
Ako to vyzerá, čo je potrebné mať so sebou?
Tým, že som lesník, tak bežne chodievam v zelenom, ale sú rôzne maskovania, aj maskáčové. Môžem použiť sieťovanú kuklu, ktorá máva imitáciu lístkov, aby rozbila siluetu. A sú aj rôzne maskovacie siete, priesvitné aj s lístkami. To si popripínam o kríky a som schovaný. Mám aj skladací fotostan.
Keď idete loviť fotoaparátom, chodievate sám?
Máme dve deti, sú už pomerne veľké, teraz chodím so synom, ktorý má 15 rokov. Posunul som mu staršiu techniku, ja mám novšiu. Aj on fotí, niečo už má, veľmi by chcel aj medvede, tak chodíme na medvede, tento rok sa nám to ešte nepodarilo.
Fotografia, ktorá vyhrala Czech Nature Photo bola z minulého roka?
Áno, odfotografoval som to v júli.
Ako vznikla? Samotný záber medveďa stojaceho na zadných vyzerá dosť desivo.
Tým, že som lesník, pohybujem sa po prírode, autom prejdem po dolinách, cestách, všímam si, čo sa deje. Dva dni pred tým, ako vznikla fotografia, som v tej lokalite videl srnca so srnou. Bolo to v polovici júla, keďže vlani bolo teplo a sucho, ruja začala skôr. Vravím si, že prídem na druhý deň a odfotím ich. Prekvapivo, takýchto záberov mám málo, pretože srnčej zveri je na Liptove pomerne málo a žije aj veľmi skrytým životom. Tak som prišiel, postavil si skladací fotostan, čakal som do večera, ale nič neprišlo.
V tej chvíli ste tam boli sám?
Sám. Nič neprišlo, už bolo aj šero, začal som baliť. V kryte som mal ešte dve okienka otvorené, tak som sa ešte pozrel a zbadal som pohyb. Už som vedel, že je to medveď. Vykračoval si smerom ku mne. Pomaly sa približoval. Keď už bol na nejakých 30 metrov, počul som šuchot z horizontu. Podľa lomozu som vedel, že to budú medvede. Aj tak bolo. Objavila sa medvedica s mladými. Ešte ju nebolo celú vidno, len sa postavila spoza horizontu a už pozerala na medveďa. Neviem, či ho zacítila, možno ani nie, vietor bol pomerne dobrý. Pozrela sa na medvieďatá, už som bol aj trošku nervózny, či ich nejako upozornila. Zrazu skočila na predné a vypálila po medveďovi. Rozbehla sa proti nemu, medveď sa chvíľu pozeral, čo sa deje, potom sa postavil na zadné a skočili do seba.
Medveď by pre medvedicu s mladými znamenal hrozbu?
Samozrejme. Medveď u nás nemá prirodzeného nepriateľa. Populácia sa musí nejako sama redukovať. Príroda to vymyslela tak, že keď príde do danej lokality nový medveď, nový samec cez ruju, ktorá začína koncom apríla a trvá do konca júna, tak vyzabíja medvediciam všetky mladé, aby sa s nimi mohol páriť. Medvedica sa pári každý druhý rok. Napári sa, v zime porodí mladé, tie potom celý rok vychováva, vtedy sa nepári, ale až na ten ďalší rok. Urobila to preto, aby medveďa upozornila, že nechce, aby sa tam pohyboval, pretože je tam s mláďatami, snažila sa ho vyhnať. Pravdepodobne smerovala ku kalužisku. Išli sa namočiť, malé medvede sa radi hrajú, čľapkajú, ona na nich dáva pozor.
Takže si to odkomunikovali tým, že sa do seba pustili?
Začali po sebe zúriť, skočili do seba, potom znova a odišli. Isto by si neublížili, bolo vidieť, že sa nechcú dohrýzť, oni na seba vrčali, ale nepohrýzli sa.
Na koľko metrov ste od nich boli?
Asi 25. Ale nevedeli o mne.
Nemali ste strach? Koľko fotiek sa vám podarilo odfotografovať?
Adrenalín isto, veď ten mám aj keď vidím medveďa z auta. Ale strach som nemal. Sústredil som sa na to, aby som ich odfotil. Mám asi 5-6 fotiek, tri sú také lepšie.
V akej lokalite to bolo ?
Veľká Fatra, oblasť Liptovské Revúce. Medveďov je veľa aj v tej časti, ale aj všeobecne na Slovensku.
Sú medvede aj vašimi obľúbenými ,,modelmi“ na fotografovanie?
Určite. Tým, že ja som z dolniakov, tam ich nebolo, keď som vyrastal, už teraz sú. Prvýkrát som videl medveďa, keď som mal 20 rokov práve tu vo Veľkej Fatre, keď som začal chodiť so ženou. Moje deti videli medveďa, keď mali 6 a 4 roky, dokonca medvedicu s mladými.
Aký zážitok bol už taký naozaj hraničný, že išlo do tuhého?
Najbližšie stretnutie bolo asi na dva metre. Nič mi nespravil. Samozrejme, bolo to pri fotení. Sedel som na kraji lúky, primaskovaný, zvečerievalo sa, čakal som, že sa objaví nejaký diviak, pretože tam chodievali, už som videl, že niečo ide, bolo počuť šuchot. Spoza hrebienka vychádzal medveď rovno na mňa, sedel som na medveďom chodníku. Nebol veľký, ale keď vyšiel na dva metre oproti mne, tak prvé, čo som urobil, že sa idem štverať na smrek. Dobehol som ku stromu, ale to som už videl, že medveď beží preč. On ma zbadal, mal som statív, možno sa ho zľakol, boli sme veľmi blízko, na ten smrek by som aj tak nestihol vyliezť.
Nemáte v hlave vopred pripravené scenáre, ktoré si opakujete pre prípad, keby zaútočí?
Nie, toto nerobím. Nepripúšťam si to, pre mňa je dôležité vidieť medveďa skôr ako on mňa. Vtedy viem vyhodnotiť situáciu. Najväčší problém s medveďmi je ten, keď ide človek potichučky po lese a medveď kdesi leží, môže na vás zaútočiť. Ale nemusí, každý medveď je iný. On neútočí na človeka, pretože chce, on útočí len v sebeobrane, zľakne sa, bojí sa. Tak isto, ako sa my bojíme jeho, tak sa aj on bojí nás. Ba ešte viac.
Keby aj zaútočí, ste poľovník, máte zbraň.
Som poľovník, ale zbraň nenosím. Môžem, ale mám pri sebe len foťák. Mám síce sprej, teraz sme dostali, odkedy sa stal smrteľný úraz, ale neverím mu. Medveďov je naozaj veľa, keď idú horári vyznačovať ťažbu, tak stále stretávajú medveďov. Ak hrozí útok medveďa na človeka, že naozaj je v takom nebezpečenstve, že medveď už útočí, tak vtedy nepomôže ani zbraň. Lebo to sú okamihy na strašne blízku vzdialenosť, tam človek nemá také reflexy, aby sa stihol brániť. Puška nepomôže vôbec, pištoľ teoreticky, ale neviem si to ani moc predstaviť, lebo zafunguje adrenalín, koľkokrát ľudia stuhnú, to je veľký šok. Pamätám si, keď prišiel pri mne nablízko, tak som nevedel naozaj, že čo idem robiť.
Koľko medveďov ste približne za život videli?
Sú to stovky stretnutí s medveďom. Veľakrát sú to tie isté, ročne sú to desiatky.
Bol medzi nimi aj poriadny kus?
Mám nafotených dvoch velikánskych medveďov. Jedného blízko, toho som musel odplašiť, lebo ten bol v lese naozaj pánom. Ďalší záber vznikol cez medvediu ruju. Bol som zamaskovaný pod smrekom, mal som len maskovaciu sieť, statív, foťák prestrčený cez sieť a ako sa zvečerilo, najprv prechádzal jeden, potom druhý, tých som poznal, boli to súrodenci, potom prišla asi ich matka, no a za ňou prišiel medvedisko.
Ktoré zviera je pre vás najvzácnejšie, ktoré sa vám podarilo odfotografovať?
Vlk.
Videli ste aj rysa?
Videl som ho dvakrát, dvakrát som mal so sebou aj foťák, ale neodfotil som ho. Rys je plaché zviera, ale mal som aj smolu. Bol som v aute, tak len preskočil.
Spomínali ste ale vlka. Keď ste ho odfotili, bol sám alebo vo svorke?
Fotky vlka mám vždy, keď je sám. Aj keď jeden bol samotár, druhý súčasťou osemčlennej svorky. Jeden je odfotený vo Veľkej Fatre, druhý v Nízkych Tatrách v Korytnici. Ten bol súčasťou svorky. Bolo to vlani v marci, približne o 10. hodine doobeda, vtedy v Korytnici okolo kúpeľov veľmi zavíjali.
Je ich tu veľa?
Samozrejme. Vlkovi nehrozí vyhynutie. Sú veľmi plachí, opatrní. Tento rok som ich už videl dvakrát a aj pozorujem, že ich je viac vidieť, čo logicky svedčí o tom, že ich je viacej. Ale aj sa menej boja. Mám takú skúsenosť, že som stál s autom na lúke, dvaja vlci boli predo mnou a pozerali na mňa. Na 50 metrov, cez deň o 10. hodine predpoludním na lúke a vôbec sa nebáli. Oni vedia, že sa po nich nestrieľa, jednoducho sa nepoľuje. Je to pes, inteligentné zviera, on to veľmi rýchlo vycíti, že má kľud, že mu nič nehrozí.
O vlkoch sa ale tak nerozpráva ako o medveďoch.
Medveďov sa ľudia viac boja.
Máte na zozname aj také zviera, ktoré by ste veľmi chceli odfotografovať?
Práve toho rysa, je to krásne zviera, veľmi by som ho chcel zachytiť fotoaparátom. Divú mačku som videl, ale nemám ju odfotenú. Už ale nefotím len zvieratá. Ako som starší, už si užívam to, že som v prírode, rád si odfotím aj kvet, hmyz či krajinu.
Okrem toho, že ste vášnivý fotograf lesnej zveri, ale aj hôr celkovo, profesiou ste lesník a koníčkom vám je poľovníctvo. Aký je medzi tým rozdieľ?
Poľovníkom môže byť ktokoľvek. Môže to byť šéf banky, údržbár, umelec. Stačí urobiť poľovnícke skúšky, získať zbrojný preukaz na držanie zbraní na poľovné účely. Potom sa prihlási do poľovného združenia a keď ho vezmú, bude mať povolenku a môže poľovať.
Lesník je povolanie. Poľovníctvo je koníček. Za lesníka musí človek vyštudovať. Na Slovensku máme tri lesnícke stredné školy a jednu vysokú. Lesník sa stará o lesy, ide o to, aby sme zachovali lesy pre budúce generácie, aby sme chránili lesy pred škodlivými činiteľmi, dokonca nám to aj zákon prikazuje. A, samozrejme, ochrana lesa ako takého.
Ako teda vyzerá váš bežný pracovný deň?
Pracujem ako vedúci lesnej správy Liptovská Osada. Sme súčasťou štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky, ktorá má ešte pod sebou organizačné zložky. My sme súčasťou organizačnej zložky Tatry, ktorá má sídlo v Liptovskom Hrádku.
Na starosti máme všetky lesné pozemky vo vlastníctve štátu od Liptovskej Tepličky až po Námestovo V rámci tejto organizačnej zložky je deväť lesných správ a ja šéfujem na jednej z nich a to je Liptovská Osada. Naše územie je od Donovalov, Liptovských Revúc, Liptovskej Lúžnej po Likavku, Valaskú Dubovú, okolo Liptovskej Mary, ale aj nejaké porasty v Demänovskej a v Lupčianskej doline.
Každá správa má nejakú výmeru. My máme niečo viac ako 12-tisíc hektárov,máme 13 úsekov, momentálne jeden neobsadený, takže máme 12 lesníkov, troch technikov. Tí pripravujú plány, čo sa bude kde realizovať. Ja zodpovedám za všetku činnosť, ktorá sa na tom území deje pred štátnou správou. Máme aj kontroly. Lesníci, ktorí sú v teréne vyznačujú, čo sa bude ťažiť, pripravujú podklady pre technikov, ktorí to zadávajú do programov, vypracovávajú ceny, pretože každá práca v tom poraste má nejakú hodnotu. Mám technika na pestovnú, ťažbovú činnosť a tretieho, ktorý má na starosti ochranu lesa a údržbu lesných ciest, mostov aj niektorých vodných tokov. Našťastie nám pred 2 rokmi časť tokov zobrali vodohospodári, lebo sme mali v správe aj vodné toky, kde sme nemali žiadne územie.
Zdá sa, že tých činností je dosť. Väčšina ľudí vidí možno len tú ťažbu.
Každý vidí len ťažbu, ale nasleduje aj zalesňovanie. Sú aj výchovné ťažby, tie sú v malých porastoch, ktoré sa musia prerezať, aby dostali priestor ostávajúce stromy, ktoré tam sú. Pri vyznačovaní stromov sa tiež určuje budúcnosť porastu, či to bude čistá smrečina alebo zmiešaný porast ako sa to teraz robí. Ja som v praxi 16 rokov, a čo som ja, tak sa stále pestujú zmiešané lesy. Vidieť ich však budú až naše deti, vnúčatá, možno za 80 rokov, pretože les rastie strašne dlho. Veľa sa hovorí o smrečinách, že sú monokultúry. Na Slovensku to nie je taký problém ako v Čechách alebo v Nemecku. My máme veľa prirodzených lesov, máme aj nepôvodné smrečiny, ale tiež to vznikalo historicky. Produktom lesníkov nie je drevo, ale les ako taký. Drevo je len vedľajší produkt pri tvorbe lesa.
Ako objednávka spoločnosti.
Áno. Teraz je objednávka, že chcú mať lesy na rekreáciu, vtedy bola taká, že spoločnosť chcela po jednej aj druhej vojne budovať a rozbehnúť priemysel. Najlepšie drevo bolo smrekové. Dobre a rýchlo rastie, je kvalitné na stavby, kúrenie. Všetko bolo ideálne, počasie bolo tiež iné. Nikto ani len netušil, keď sa takéto lesy sadili, že nastane nejaká klimatická zmena. Vtedy boli obrovské hole po baníckej činnosti. Baníci použili veľa dreva pri dolovaní, tie plochy bolo treba zalesniť. Najlepšie to bolo smrekom, pretože, ako som už spomínal, dobre rastie a je to kvalitné drevo.
Vy ako lesníci ste pomáhali aj keď boli nedávne povodne? Vtedy aj Liptovskú Lúžnu, kde žijete, voda potrápila.
Áno, cestu, čo je v Ráztokoch, to sme my opravili až pod Salatín.
Keď sme sa rozprávali o rúbaní a ťažení, veľa ľudí vtedy hovorilo, že to bolo preto, lebo sa voda valila cez hory a tam to nemali aké stromy zadržať, keď sa stále ťaží.
Pri povodniach, ktoré boli v Liptovskej Lúžnej aj Liptovských Sliačoch, šla voda zo Salatína, kde je obrovská bezzásahová rezervácia. Je tam obrovské množstvo mŕtveho suchého smrekového dreva, ktoré sa nesmie spracovať, pretože ide o rezerváciu. Je to v poriadku, musíme mať aj takéto lokality, kde sa učíme, ako sa les vyvíja sám a prirodzene, je to normálna vec. Len keď my necháme uschnúť les, nie je tam zároveň zasadený žiadny porast, tak ten les tam bude sám a prirodzene vznikať možno viac ako 200 rokov. A práve v Salatíne je obrovské množstvo stojacich suchárov, ktoré nemajú takmer žiadnu schopnosť zachytiť prívalové zrážky. Sú to strmé svahy, kde voda nabralo rýchlosť a skončilo to katastrofou.
Doteraz je vidieť z Lúžnanskej strany, ako sú na lúke naplavené obrovské balvany priamo pod rezerváciou. Ráztocká dolina je veľmi úzka, tak sa to nahromadilo, voda nabrala rýchlosť a zobrala všetko až na cestu do dediny.
Aktuálne sa vo veľkom rieši zonácia Veľkej Fatry.
Naši zákonodarcovia schválili zákon, ktorým chcú, aby národne parky obhospodárovali samostatné subjekty národných parkov. Podmienkou bolo vytvoriť zonáciu. Len sa to robí neodborne. S nikým sa nekomunikuje, národné parky si to chcú robiť samé, politická situácia je vhodná, tak prečo by nezobrali 95 percent územia, keď môžu. Pripravili teda zonáciu, ktorú predložili, aby sa im schválila. Nemôžu však zasahovať ľuďom do vlastníckych práv bez toho, aby im zabezpečili nejakú náhradu. Nemôžu obmedzovať ľuďom vstup do lesa, keď tam tí ľudia celý život žijú. Práve ľudia, ktorí tam celý život hospodária tvoria tú krásu národného parku.
Čo spomínaná zonácia znamená, ako by ovplyvnila súčasné rozdelenie územia?
Zrušia sa všetky rezervácie. Tie budú automaticky v A zóne – to bude najvyšší stupeň. Potom bude B zóna, kde sa bude môcť niečo zasiahnuť, ale len tak, aby sa mohli v budúcnosti začleniť do A zóny. V C zónach sa bude hospodáriť, kde si ludia budú môcť nachystať drevo.
Mne ako lesníkovi sa k tomu ťažko vyjadruje. Som za zonáciu, mala byť už strašne dávno. Len to musí byť spoločné dielo všetkých zainteresovaných. Mala by byť výsledkom konsenzu ochranárov, obhospodárovateľov území, samospráv a tiež aj pastierov, ktorí na nich chovajú ovce, žijú tam celý život, je to predsa ich obživa.
Treba si tiež uvedomiť, že niektoré druhy rastlín vymiznú. Jasným príkladom sú niektoré orchidey, ktoré potrebujú spásané lúky. Keď sa nebude kosiť a vytvorí sa bezzásahové územie A zóny, vymiznú. Najväčšia orchidea na Slovensku, Črievičník, zanikne, ak neurobíme zásah, jednoducho už nebude kvitnúť. Škoda, že nepozeráme na súvislosti. V lese všetko so všetkým súvisí. Musíme sa pozerať na to, že my tie lesy ovplyvňujeme 700-800 rokov, neprišli sme včera. Bezzásah nie je manažovanie územia. Ak pacientovi neposkytneme liek, zahynie. Ak nepomôžeme lesom pri súčasných klimatických zmenách, čakajú ich rozsiahle kalamity, záplavy, zosuvy a obrovské suché oblasti lesov zožratých lykožrútom.
Titulná fotografia: Miroslav Ondruš a víťazná fotografia medveďov z Veľkej Fatry.
