Ako osemročný zažil druhú svetovú vojnu a práve tá ho neskôr priviedla aj do Ružomberka. Rodákovi z Levíc bola od útleho detstva najmilšia zberateľská činnosť. Rodina ho videla riaditeľom zoo. Tesne vedľa. Ladislav Cserei strávil 45 rokov v Liptovskom múzeu, dokonca 30 ako šéf inštitúcie.
Hovorí, že na každé obdobie musí byť v múzeu nejaká bodka. Ďalším generáciám môžeme priblížiť pandémiu prostredníctvom predmetov výpovednej hodnoty, ako sú rúška či testy. O to dôležitejšie je to teraz, keď je vojna. Už teraz treba porozmýšľať, akým spôsobom budeme dokumentovať budúcej generácii, čo sa tu udialo.
Vojna v priamom prenose
,,Viem o tom svoje. Bol som malý chlapec, keď začala druhá svetová vojna. Viem sa vcítiť do kože tých, ktorí pred vojnou utekajú. Najmä detí,” načrie do svojich spomienok dnes už 85-ročný dôchodca a na krátko stíchne. Aj po toľkých rokoch ho v spomínaní na ťažké obdobie zastaví hrča v krku a lesknúce sa oči.
Do Svätého Jura nad Hronom prišli Rusi 22. septembra. Ladislav býval aj s rodičmi pri Hrone, ktorý bol vzdialený 500 metrov od budovy, kde žili. Na druhej strane boli Nemci. Rusi obsadili územie, ale neprešli na druhú stranu, front sa im podarilo preraziť až koncom marca. Tri mesiace žil malý chlapec s rodičmi v prvom zákopovom páse.
,,Práve v tom období, od konca februára a začiatkom marca, sme boli evakuovaní. Šli sme 40 kilometrov pešo medzi tankami a vozmi. Zažil som, že sme mesiac spávali v pivnici. Predstavte si, že nemôžete ísť na ulicu, pretože vás z druhej strany odstrelí Nemec.”
,,Videli ste ako niekoho zabili?” pýtame sa zvedavo. ,,Pravdaže som videl. A nielen to. Mali sme byt pri škole, kde mali Nemci ošetrovňu. Mama v nej pomáhala zraneným,” spomína si na vojnové obdobie Ladislav Cserei a pripomína aj politické súvislosti.
,,V tom období sa tvoril Slovenský štát a Levice a okolie patrili Maďarsku. Naša rodina bola vždy trojrečová. Vedelo sa maďarsky, slovensky a nemecky. Narodil som sa v roku 1937, teda ako česko-slovenský štátny občan. Keď som mal rok, stal som sa maďarským občanom.”
Ladislav pochádza z učiteľskej rodiny. Keď Levice pričlenili k Maďarsku, jeho otec vyučoval aj naďalej, v maďarských školách. V tom období sa slovenčina nepraktizovala. Rodičia sa spolu rozprávali po slovensky len vtedy, keď chceli, aby im Ladislav nerozumel.
,,V celej dedine bol počas frontovej línie jediný otec, ktorý sa dohovoril s ruskou armádou. Dostal červený pás a jediný tlmočil príkazy pre obec, ktoré sa týkali vojnového stavu. Navyše, existoval úzus, že riaditelia škôl síce boli aktívnymi vojakmi v armáde, ale neboli povolaní do frontu, pretože mali pripravovať nastupúcu generáciu, ktorá mala narukovať. „
Medzi múrmi a predmetmi zostal 45 rokov
Ladislavove cesty viedli napokon do Ružomberka. Sám hovorí, že dosť kľukato – cez štúdium a cez vojnu. Vyučoval na vojenskej zdravotníckej škole, neskôr sa prihlásil pracovať do Liptovského múzea.
,,Muzeálna atmosféra a svet mi nebol vôbec cudzí a dopredu som vedel, do čoho idem. Štyri roky, ešte za študentských čias, som bol nielen brigádnikom, ale aj spolupracovníkom múzea v Leviciach.”
Dokonca bol aj vášnivým zberateľom či chovateľom. ,,Celá moja rodina bola učiteľského pôvodu, tak som k tomu mal blízko. Zbieral som kamene, známky, chrobáky, akvarijné rybičky, poštové holuby, ba dokonca aj srny. Mali sme hektárovú záhradu, chovali sme všetko možné.”
Ladislava vítal v Ružomberku malý kolektív. Skladal sa približne zo šiestich pracovníkov, vrátane technického personálu. Čakalo ho však veľa práce. Ako prvú úlohu si zadal sprístupniť omnoho viac zbierkový fond verejnosti.
Múzeum malo v tom čase do stotisíc predmetov, a teda právom bolo považované za jedno z najväčších regionálnych na Slovensku.
,,Prvé dva roky sme mali dve, tri výstavy, až sme sa dopracovali k tomu, že každý mesiac bola iná. Začali sme spolupracovať od poľovníkov cez numizmatikov až po fotografov, ktorí napokon našli domovské právo v múzeu. Niekoľko desaťročí v ňom vydržalo napríklad Fotofórum,” začína približovať prvé roky v múzeu Ladislav Cserei.
Postupne sa podarilo urobiť z každého vedného odboru oddelenie. V múzeu sa však venovali aj výskumom. Približne desať rokov bol predmetom archeologického a historického bádania práve hrad Liptov. Pracovníci sa na čele s riaditeľom zaoberali aj ochranou kultúrnych pamiatok. Boli to napríklad Kostol v Lúdrovej, spomínaný hrad Likava či Vlkolínec, kde múzeum ako prvé opravilo dom, ktorý teraz tiež slúži ako múzeum.
A Kaštieľ sv. Žofie? ,,Ten nám, žiaľ, nikdy nepatril. Môžem povedať, že žiaľ, pretože jediná takáto pamiatka v Ružomberku padla popolom a pravdepodobne už niet návratu. Je to obrovská hanba a každému musí byť ľuto, že sa to stalo, pretože okrem kostola v Ludrovej nemáme takú vzácnu a historickú pamiatku, ktorá je zviazaná s hradom Likava,” hovorí Cserei.
Plánov s kaštieľom bolo pritom mnoho. Keďže regionálne múzea majú na starosti celý región v rámci dokumentácie súčasnosti, Liptovské múzeum zastrešovalo papiernícky priemysel.
,,Mali sme oddelenie papierníctva, ktoré dokumentovalo históriu a vývoj papierníctva na Slovensku. Kaštieľ mohol byť prezenčným miestom, ale nielen papierníctva, bohatú históriu majú aj bavlnárske závody, mohli byť toho súčasťou.”
Medzi úspechy však patrí aj pričlenenie Národopisného múzea Liptovský Hrádok k Liptovskému múzeu. A postupne sa pridávali aj jednotlivé kultúrne pamiatky, ktoré sa stali nielen majetkom múzea, ale aj jeho expozičnými súčasťami.
Po stavbe Liptovskej Mary sa začalo uvažovať, ako zachrániť jednotlivé stavby z tohto územia. Napokon Krajský pamiatkový úrad v Banskej Bystrici vypracoval projekt na Liptovský skanzen – múzeum Liptovskej dediny v Pribyline. Práve tam mali byť exponované, prenesené a znovupostavené určité stavby z okolia Liptovskej Mary. Práve teraz je to najnavštevovanejší skanzen, zároveň najmladší na Slovensku.
Čas zastavila fotografia
Do dnešného dňa má múzeum fotoarchív, ktorý obsahuje okolo 30-tisíc fotografií. Sú to najmä dokumentačné zábery. Predstavujú mnohé kultúrne či politické udalosti alebo vývoj stavebných prác na pamiatkach či rôzne osobnosti. Sú to fotografie od roku 1890, ktoré dnes často môžeme vidieť aj v novinách či časopisoch.
V tom čase si dobrú reklamu robili rôzne ateliéry, na základe čoho sa dalo indetifikovať, ktoré z nich v Ružomberku pôsobili. Napríklad taký Labaj a Hodoš. Práve od nich máme najstaršie zábery na Kaštiel sv. Žofie. Ale nielen to. Fotografie z tej doby slúžia aj ako miesto vyčítať oblečenie, do akej kasty kto patril, či aké oblečenie sa vtedy nosilo. Mnoho z nich sa stalo nápomocnými aj pri renovovaní niektorých objektov.
Tak ako aj mnohí, aj my sa pýtame, ktorý predmet v múzeu je najvznácnejší. ,,Tých predmetov je niekoľko, pretože každý odbor má svojho nominanta či z archeológie – napríklad teraz likavský poklad, ale aj v archeológii je niekoľko takých vecí, ktoré sa dajú zrovnávať po historickej stránke aj vzácnosti týmto pokladom. Také naj obsahuje každý jeden vedný odbor. Numizmatika, prírodné vedy, či iné predmety, ktoré sa našli alebo aj vzácne vyznamenania, alebo niekto niečo daroval,” približuje Ladislav Cserei.
Počas rozhovoru posmeľujeme bývalého riaditeľa Liptovského múzea, aby sa už konečne ponúkol kávou. Žartujeme, že si rovno mohol objednať ľadovú. Pousmeje sa a vraví, že je už za tie roky zvyknutý. Počas svojho šéfovania boli dni, keď ich zvládol takto vypiť aj so sedem.
,,A večer ste zaspali?” pýtame sa opäť zvedavo.
,,Pravdaže. Počas dňa vedeli prísť vzácni hostia, rôzna návšteva. Každého som musel trošku vyhostiť.”
Majster Fulla
Hoci nie vďaka káve, ale najmä kvôli akejsi pupočnej šnúre Liptovského múzea a Galérie Ľudovíta Fullu spoznal aj majstra Fullu.
Keď sa Ladislav Cserei dostal do múzea, Ľudovít Fulla už bol v Ružomberku. Býval v dome so sestrami. Bolo to po smrti jeho prvej manželky. V prvých rokoch spolu priamy styk nemali, aj keď múzeum pokladalo za povinnosť, aby bola každá pozvánka na výstavu odovzdaná osobne.
,,Intenzívnejší osobný kontakt som s ním mal okolo roku 1967- 1968, keď sa stavala Fullova galéria. Múzeum bolo zainteresované, pretože sme galériu desať rokov vykurovali. V zimnom období boli naše stretnutia nie mesačné alebo týždenné, ale skoro denné,” hovorí o zakladateľovi slovenskej moderny vtedajší riaditeľ Liptovského múzea. Zároveň dodáva, že stretnutia s Fullom boli vždy milé a rozhovory často ochutené aj likérom.
,,Fulla bol ľudský a príjemný, aj keď mnoho Ružomberčanov má na neho opačný názor. Možno sa správal inak, ale bol umelec, im to treba občas prepáčiť. Práve po smrti druhej manželky som si všimol, že mu chýba určitá spoločnosť na jeho úrovni, s kým by mohol konzultovať myšlienky alebo vôbec hovoriť.”
Zamýšľame sa tiež, či by bol Fulla smutný, keby vedel, že jeho obrazy museli dočasne z galérie odísť.
,,Uvažoval som, ako by sa k tomu postavil. Myslím si, že rozumne, pretože nič iné by sa robiť nedalo. Pri takýchto vzácnych dielach musí byť zabezpečená stopercentná ochrana. Práve to už galéria nespĺňa,” zdôrazňuje Cserei a spomína, že Fulla chcel založiť ochranný spolok v súčinnosti s radnicou, bavlnárskými závodmi a s múzeom. Mal zaručiť, že žiadne z diel neodíde z Ružomberka.
Ladislav Cserei tiež pripomína, že budova galérie už bola niekoľkokrát rekonštruovaná. A dalo sa to aj čakať.
,,Už na začiatku boli veľké problémy, prerábal sa aj projekt. Skamarátil som sa s jedným mužom, ktorý tam robil kúrenie. Už vtedy hovoril, že do železnej konštrukcie nie je dobré zvarovať zvody na podlahe, kde ide teplá voda. Vždy je tam navyše nejaká rozťažnosť.”
A nastala aj ďalšia nepríjemnosť. Galéria bola celá obložená mozaikou. Nielen vpredu, ale aj po bokoch, malými sklenenými kockami. Keďže konštrukcia žila vlastným životom a doslova sa hýbala, biela mozaika sa začala odlupovať. Každý deň bolo potrebné pozbierať niekoľko vedier.
Ľudovít Fulla však nebol jediný zo zbierky zaujímavých ľudí, ktorých Ladislav Cserei stretol. Bol to napríklad profesor Dornai, ktorý bol v histórii založenia liptovskej muzeálnej spoločnosti, ale aj spolupracovník zakladateľov múzea. Významný bol aj profesor Sladký, niekdajší prírodovedec a geológ. Ladislavovi utkvel v pamäti aj bývalý riaditeľ Ján Pavlík či profesor Uhlár alebo archeológ Budinský Klička.
,,Pracovať v liptovskom múzeu pre mňa bolo životné krédo. Robil som s materiálom, ktorý má veľmi veľkú cenu po historickej, ale aj finančnej stránke,” teší sa zo života Ladislav Cserei a zdôrazňuje, že posledné dva covidové roky sú skutočne ťažké.
,,Aj na toto obdobie musí byť v múzeu nejaká bodka. Čo môžeme ukázať po 30 rokoch? Pokiaľ takéto obdobie nie je zaregistrované, je to veľká chyba,” kladie si otázku niekdajší riaditeľ múzea, ktorý je už viac ako 60 rokov naturalizovaným Liptákom, Ružomberčanom aj Likavčanom.
