Veterinárka Petra Fabová nám porozprávala o svojej práci, skúsenostiach v zahraničí či spolupráci so záchrannou stanicou pre zranené živočíchy v Zázrivej.
Po otvorení dvier na klinike nás privíta jorkšírský teriér. Majiteľka s ním prišla po operácii na kontrolu. Vyfasoval ochranný golier aj lieky. Veterinárka si značí, kedy sa príde ukázať znova, s majiteľkou pritom diskutuje o možnostiach liečby.
Najväčšou atrakciou je bezpochyby Daisy, ktorá sa rozvaľuje neďaleko nás pokojne na zemi. Priam si pýta pohladkať. Deväťročný veľký bradáč si Petru získal ešte v Anglicku a dnes by ste ich v meste stretli od seba len zriedka.
Prejde veľa rokov, kým sa človek dostane do fázy, že už môže robiť len so psami a mačkami
Liptáčke prirástli zvieratá k srdcu už v mladosti. ,,Vyrastala som s nimi spoločne v kruhu starých rodičov. Boli to najmä hospodárske zvieratá, sliepky, prasatá, ale aj škrečky, morčatá, vtáčiky či psy. Obzerala som si všetky možné atlasy zvierat a psíkov, no najviac som túžila mať koňa,” načrie do spomienok z detstva dnes 37-ročná Petra a dodáva, že vždy bola empatická k zvieratám, bolo jej ľúto, keď trpeli, chcela im pomáhať.
Po ukončení štúdia na cirkevnom gymnáziu napokon padlo rozhodnutie odísť na Veterinárnu univerzitu do Brna. Štúdium bolo rôznorodé. ,,Mali sme zoológiu, učili sa choroby rýb, sliepok, museli sme ich, samozrejme, vedieť aj vypitvať. Chodili sme pomáhať na bitúnky, družstvá či farmy. Práve tam je dôležité kolektívne zdravie, pri spoločenských zvieratách len jednotlivec.”
Po šesťročnom štúdiu zostala mladá Petra pracovať v Prahe na klinike. ,,Bola to veľká nemocnica, nevedela som skoro nič, nemala som až také vedomosti, aké som mala dostať zo školy. Mala som aj prísneho šéfa. Jednoducho ma to nebavilo a po ôsmich mesiacoch som odišla,” vysvetľuje sympatická veterinárka.
Ešte počas školy absolvovala sedemmesačnú prax na univerzite v Litve, neskôr trojmesačnú v Španielsku. Akosi prirodzene ju to ťahalo do zahraničia. A tak do zoznamu pridala aj Portugalsko. A nielen to.
,,Myslím, že práve toto boli skúsenosti, ktoré som potrebovala. Chcela som sa pohnúť a tak som šla do Anglicka. Zaregistrovala som sa do kráľovskej komory veterinárov a podarilo sa mi nájsť aj prácu,” teší sa z úspechov Petra. Práve v Londýne začala robiť pomocnú veterinárku, zdokonalila sa v angličtine a ako sama hovorí, veľa študovala a praxovala. Práve to jej pomohlo postupovať profesijne vyššie v jednotlivých nemocniciach. V jednej londýnskej dokonca aj ako hlavná doktorka.
,,Pracovala som najmä vo veľkých nemocniciach, kde sme mali otvorené 24 hodín. Mali sme veľký tím, veľa doktorov, sestričiek, recepčných. Súčasťou boli aj nočné služby, bolo to náročné. Prichádzali k nám zrazené psy, mačky, ktoré nemohli dýchať alebo sa vycikať, riešeli sme rôzne zlyhania orgánov,” vysvetľuje dolnoliptáčka a hoci má skúseností zo zahraničia skutočne veľa, hovorí, že zvieracia vzorka je viac-menej rovnaká.
,,Väčšinou sú to psy, mačky, hlodavce. Napríklad pri plazoch je zaujímavé, že majitelia už majú naštudovanú zoohygienu, teraristiku, teplotu, výživu, kŕmenie a riešia si to sami. Pokiaľ nie, hľadajú špecialistov. A práve tí su v krajine maximálne dvaja.”
Pozitívne na zahraničí vníma najmä to, že bola vedená k samostatnosti. ,,Mali sme interný systém, či už prostredníctvom počítačov alebo aj osobných stretnutí, no veľa prípadov sme riešili aj mailom. Keď už boli veľmi zložité prípady, mohli sme zdvihnúť telefón a referovať priamo na univerzite Royal College či vysokošpecializovaných pracoviskách, kde boli vždy milí a ochotní kolegovia.”
Petra odišla do zahraničia v čase dospelosti, domov ju to príliš neťahalo. Na dva roky sa však predsa len ,,zastavila”, keď začala pracovať v referenčnej nemocnici v Žiline. V tom čase ale študovala na univerzite v Liverpoole a tak sa vrátila naspäť. ,,Školu stále diaľkovo študujem. Veľmi ma baví, najmä špecializácia na pohotovostné a kritické stavy či chirurgia.”
Šikovná veterinárka sa ale ani v Anlgicku dlho neohriala, opäť ju to ťahalo do zahraničia. ,,Vzala som si dlhšiu dovolenku a na dva mesiace som odišla robiť dobrovoľníčku do Malajzie. Bola to robota od srdca a mala svoj význam, pretože som ju robila zadarmo,” začína približovať Petra a pokračuje.
,,Na jednom ostrove bola nemocnica, ktorú vybudovala Austrálčanka. Jednoducho povedané, vytvorila nemocnicu pre lokálnych majiteľov zvierat. Edukovala a urobila veľký pokrok v tom, že do nemocnice začali chodiť ľudia sami, začali sa zaujímať o zdravie zvierat, vo veľkom začali kastrovať pouličné zvieratá. V nemocnici bol aj útulok. Za ten čas som aj ja zachránila niektoré zvieratá.”
V hlavnej úlohe: súkromná klinika
V živote mladej veterinárky predsa len nastalo obdobie, kedy ju začalo ťahať domov. Do Ružomberka preto začala chodiť oveľa častejšie. ,,Poznala som tu kamarátky veterinárky, tak som im pomáhala. Prišla pandémia a vtedy som s nimi začala aj pracovať.”
Napokon sa rozhodla ísť inou cestou. ,,Ujasnila som si, že chcem v Ružomberku zostať dlhodobo. Chcela som ale pracovať tak, ako to baví mňa, ako to ja poznám a chcem. Kolegyne nemali také predstavy, preto som sa rozhodla ísť vlastnou cestou a koncom júna ísť do projektu a pomáhať s otvorením a chodom novej súkromnej veterinárnej kliniky,” vysvetľuje Petra Fabová.
Gro pacientov sú psy a mačky, no sem-tam vyšetria aj hlodavce či exotické vtáky. Pracovisko je aj vybavené. ,,Máme tu inhalačnú anestéziu, teda najbezpečnejšiu narkózu. Nechýba sono, röntgen, zubný ultrazvuk s leštičkou a vŕtačkou, prístroj na vyšetrenie krvi, priestor na hospitalizáciu pacientov. Vieme pomôcť v 90 percentách prípadov, či už ide o rôzne typy operácií, od čreva, žalúdka, po operáciu očí, uší či hrudnú chirurgiu,” vymenúva Petra a dodáva, že sú určité záležitosti, ktoré predsa len musia posielať inam.
,,Sú to napríklad oftalmologické zákroky alebo ortopedické zlomeniny. Aj v prípade neurologického vyšetrenia, ak je potrebná iná diagnostická metóda ako napríklad CT či magnetická rezonancia. Mám svojich doktorov, ktorým dôverujem a preto tam posielam majiteľov so svojimi miláčikmi s čistým svedomím.”
Mladej veterinárky sa pýtame, aké prípady za ten čas od otvorenia kliniky museli riešiť. ,,Mali sme tu operáciu u psíka, ktorý mal nádor na pankrease. Jeho choroba už bola nezlúčiteľná so životom, museli sme ho utratiť. Robili sme aj operácie očí, uší, čriev. Stalo sa, že psík vyskočil z balkóna na prvom poschodí. Mal zlomeninu panvy na troch miestach. Stabilizovali sme ho, vylúčili vnútorné krvácanie a keď bolo všetko v poriadku, šiel na operáciu do Žiliny.”
Na klinike ponúkajú aj zvieraciu akupunktúru. Takéto pichanie ihiel do tela slúži na liečenie chorôb, väčšinou je zamerané na tlmenie bolestivých stavov. ,,Mám na to kurz, ktorý som si robila u jednej špecialistky v Škótsku. Kombinuje modernú západnú s východnou akupunktúrou.“
Milovníčka zvierat priznáva, že hlavnou prioritou je urobiť z kliniky miesto, kde sa budú ľudia radi vracať a dôverovať jej.
,,Som veľmi milo prekvapená, pretože k nám chodia veľmi milí ľudia nielen z Ružomberka, ale aj okolitých dedín a miest. Zatiaľ tu pracujeme dve doktorky, časom mi možno pribudla sestra a máme tu aj študentky, ktoré si u nás robia prax. Každým dňom ale zlepšujeme služby a špecializácie na klinike.“
Záchranná stanica Zázrivá
Okrem pomoci pre zvieratá, ktoré majú svojich majiteľov, klinika ponúka dočasné útočisko aj tým voľne žijúcim. Deje sa tak vďaka spolupráci so záchrannou stanicou pre zranené živočíchy v Zázrivej, ktorú založil Metod Macek.
,,V každom regióne má niekoľko kliník či miest, s ktorými spolupracuje. Na Liptove je to práve naša klinika. Ak teda ide okolo, pretože potrebuje skontrolovať nejaké voľne žijúce zviera alebo mu poskytnúť starostlivosť, príde za nami. Urobíme základné vyšetrenia, dáme lieky, krmivo. Tieto zvieratká ale väčšinou potrebujú dlhodobú liečbu, tak si ich vezme so sebou do rehabilitačného centra v Zázrivej a tam sa o ne stará,” vysvetľuje Petra.
Na kliniku však chodia s nájdenými zvieratami aj Ružomberčania. Väčšinou ide o vtáky, ktoré nemôžu lietať. ,,Mali sme tu aj ochranára z NAPANT-u , ktorý sem doniesol poraneného Myšiaka Hôrneho. Jednu noc s nami ostal a potom šiel do Zázrivej.”
Ak by ste Petru stretli v uliciach Ružomberka, spoločnosť by jej určite robila Daisy. Práve vďaka veľkosti psa by sme pokojne mohli povedať, že má nielen svojho štvornohého miláčika, ale aj maskota.
,,Je to veľký bradáč, má deväť rokov. Spoznali sme sa ešte v Anglicku. Jedna pani chovala bradáče, mala veľkú chovnú stanicu. Je to taká ,,vtierka”, prišla ku mne a hneď si ma získala,” usmieva sa Petra počas toho, ako hladká Daisy a pokračuje.
,,Zažili sme toho spolu veľa. Keď som prišla na Slovensko, parkrát mi aj utiekla. Dokonca na ňu bolo vyhlásené aj pátranie, tri dni bola v lese v snehu. Tým, že bývame v paneláku, tak veľa času trávi so mnou, aby tam nebol,“
Daisy bol nedávno diagnostikovaný veľmi agresívny nádor kosti, ktorý má na dvoch končatinách a pred pár dňami podstúpila prvú operáciu, momentálne sa lieči a bojuje s ťažkou a agresívnou rakovinou.
Okrem pomoci zvieratám na klinike sa Petra snaží robiť aj osvetu medzi deťmi. V Mestskej knižnici v Ružomberku sa zúčastnila edukačného projektu Lebo na nich záleží, ktorý bol venovaný práve najmenším, a čoskoro na klinike vytvorí priestor na socializáciu šteniatok.
Titulná fotografia: Anna Zábojníková
