Šéfuje divadlu RosArt, ktoré na divadelných doskách stojí už 11 rokov. S Ružomberčankou Mariannou Stančokovou sme sa rozprávali o nových inscenáciách, typickom humornom aj satirickom rukopise divadelnej tvorby, prečo nosí v kabelke meter alebo aj o tom, či humor patrí do spoločnosti v čase, keď zúri vojna.
Na poslednom mestskom zastupiteľstve sa prerokovala téma pridelenia dotácií pre oblasť kultúry. Nielen za žiadosť na projekt, ale aj činnosť ste získali najviac bodov.
V podstate vždy bodujeme. Tento a minulý rok mesto prideľovalo dotácie aj na činnosť, roky predtým len na projekty. Každoročne žiadame prostriedky na realizáciu inscenácie. Zahŕňa to jej vytvorenie, naštudovanie a potom aj reprízy. Nejde teda o jednorazovú akciu, mestom vložené prostriedky sa zhodnocujú opakovanie, dokonca niekoľko rokov. Minulý rok sme napriek pandémii dokázali zrealizovať v našom Divadelnom štúdiu RosArt na Podhore 18 v Ružomberku až 27 podujatí, dvakrát sme hosťovali v Českej republike, za inscenáciu Solitarita sme získali niekoľko ocenení, stali sme sa laureátom festivalu Akademický Prešov. Nemožno teda povedať, že zaháľame. Aj v tejto súvislosti ma udivujú návrhy niektorých mestských poslancov, aby dotáciu získal každý žiadateľ.
Narážaš zrejme na to, že poslanci napokon o dotáciách pre kultúru nehlasovali. Niektorí totiž navrhli, aby sa prostriedky prerozdelili aj pre tých, ktorým sa neušlo.
V nijakom dotačnom systéme neexistuje pravidlo, že musí byť uspokojený každý. Každý má právo o dotáciu požiadať, ale len tí, ktorí naplnia kritériá posudzovania a tie sú taxatívne vymedzené vo Všeobecne záväznom nariadení o dotáciách (VZN) môžu dotáciu získať. Je teda paradoxné, že nedodržanie VZN žiadajú samotní poslanci. A vo výsledku je najparadoxnejšie, že vďaka tomuto prístupu organizácie, ktoré podľa kritérií získajú najviac bodov sú o prostriedky najviac ukrátené.
V týchto dňoch pracujete na divadelnej inscenácii od francúzskeho dramatika Molièra. Kedy ju môžeme vidieť?
Nie je to tak celkom inscenácia a ani iniciatíva nášho divadelného štúdia. Dialógy z Molièrovej komédie Tartuffe, súvisia s mojim štúdiom na Katedre réžie a dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rámci predmetu Režijná tvorba tento semester inscenujeme úryvky z veršovaných drám Shakespeara a Molièra a môj hlavný pedagóg, profesor a zároveň uznávaný režisér Roman Polák, bol taký láskavý, že mi dovolil pracovať na tomto zadaní s hercami nášho divadla.
A tak pod jeho pedagogickým vedením vzniká približne 25 minútový dialóg, ktorý budú môcť naši diváci pravdepodobne vidieť ako súčasť komponovaného literárno-dramaticko-hudobného večera. „Nášho“ Tartuffa uvedieme aj na pôde školy.
Je takéto pedagogické vedenie niečím iné ako vaša doterajšia divadelná práca?
Je to pre nás všetkých nová skúsenosť pretože s konfrontáciami s našou divadelnou prácou sa stretávame až po uvedení divadelnej hry, nie v procese práce na nej. Práve preto je skvelé dostávať spätnú väzbu už v procese, zvlášť od odborníka kvalít prof. Poláka, ktorý má viac ako 40-ročnú divadelnú prax doma aj v zahraničí a pôsobil aj na poste riaditeľa Slovenského národného divadla a aj Slovenského komorného divadla Martin.
Molièr bol známy najmä svojimi komédiami a ako dvorný dramatik francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. Písal pre neho divadelné hry, aby zabával jeho hostí. Čím zabavíte svojich hostí vy?
Tartuffe je komédia o prototype pokrytca, človeka, ktorý sústavne nosí masky a všetky svoje zištné aktivity skrýva za náboženstvo. Už po svojom prvom uvedení bola hra zakázaná kvôli svojej ostrej kritike príslušníkov dobovej Spoločnosti Najsvätejšej sviatosti.
Napriek tomu, že verše vznikli v roku 1664, takíto ,,Tartifovia” žijú medzi nami stále. Preto je hra vhodný materiál aj na reflexiu dnešných spoločenských pomerov. Už samotný text a jeho lexika je zdrojom komiky. Čiastočne archaický slovník, javisková akcia, lokácia scén a celkové prevedenie sú kreované so snahou pobaviť a hľadať paralely so súčasnosťou, dokonca s našou ružomberskou realitou.
Si študentkou druhého ročníka. Považuješ svoje štúdium užitočné aj vo vzťahu k využiteľnosti v ružomberskom divadle?
Dalo mi to veľa napríklad z dejín divadla, divadelnej teórie, súčasných tendencií v dráme a divadle, svetovej literatúry, dramatickej tvorby a je výborné, že priestor pre prax mám priamo v našom Divadelnom štúdiu RosArt. Písala som napríklad rozhlasovú hru, ktorú sme realizovali v Slovenskom rozhlase v spolupráci s profesionálnymi hercami, a v étery Rádia Devín bude počuteľná na jeseň 2022.
Vaše divadlo si pred rokom pripomenulo okrúhle 10. jubileum, oslavy však zabrzdila pandémia. Plánujete ešte dodatočný program?
Mali sme predstavu o oslave, o programe, ale vďaka tomu, že boli stále nejaké nové a nové obmedzenia, tak sme si povedali, že náš divadelný život bude permanentnou oslavou a na väčšie oslavy si počkáme do 20. narodenín (úsmev).
Rozprávali sme sa o veršovanom diele od Moliéra, ktoré je súčasťou tvojho štúdia. Pripravuje divadlo RosArt niečo nové priamo pre ružomberského diváka?
Chceme urobiť obnovenú premiéru inscenácie s názvom SOLITAIRE.SK. Je to príbeh štyroch solitérov, mladých ľudí, ktorí sa nasťahujú do novostavby bytovky a každý sa konfrontuje s problematikou samoty a osamelosti, témou sebaidentity a hľadania si vlastného miesta na slnku. Premiéru plánujeme najneskôr v septembri 2022.
Zároveň pracujeme aj na autorskej monodráme, momentálne sme v štádiu terénneho výskumu. Východiskom sú poviedky známeho španielskeho režiséra a scenáristu Pedra Almodóvara.
Spolu s divadelníkmi máte na konte viac ako desiatku inscenácií od rozmanitých autorov. Spomenieme O.Y.E.P, Solitarita či Bližšie od teba. Ktorá hra má dosiaľ najväčší úspech?
Súťažne určite inscenácia Jestvuje krajina menom víkend? od autora z Faerských ostrovov Joanesa Nielsena. Je to hra z prostredia psychiatrie. Súťažný úspech sa však nie vždy rovná diváckemu. Častokrát sú to otvárajúce sa nožnice, lebo to čo je umelecky hodnotné, nevie bežný divák vždy oceniť. Preto považujeme za potrebné pracovať systematicky aj na výchove nášho publika, ponúkať mu širokú škálu žánrov, foriem, umeleckých prístupov a náhľadov na súčasné divadlo a svet.
Keďže dnes už máme vlastné priestory, kladie to nové požiadavky aj na dramaturgiu divadla. Neznamená to však, že budeme „podliezať latku“, ale že napríklad rozšírime repertoár aj o tituly pre deti a mládež.
Teraz je naším cieľom dať o sebe vedieť. Chceme, aby Ružomberčania a ľudia z okolia vedeli, že v našom meste sídli divadlo, a tak majú možnosť chodiť doň pravidelne. Bude skvelé, ak ľudia tak, ako chodia tankovať pohonné hmoty do svojho automobilu na čerpaciu stanicu, začnú ku nám chodiť „tankovať zážitky a potravu pre dušu a myseľ“.
Máme nádej, že náš sen o stabilnej ružomberskej divadelnej scéne, môže mať svoje naplnenie, zvlášť, keď za nami prídu po predstavení diváci so slovami: „Máme xy rokov, sme prvýkrát v živote v divadle, ale sme nadšení. Budeme sem chodiť pravidelne. Je to krásny svet!“
Chceme vytvoriť priestor, v ktorom bude prebiehať živá komunikácia medzi javiskom a hľadiskom, divákmi a tvorcami, a práve v tomto tvorivom dialógu vznikne to, čo „malý aj veľký“ občan Ružomberka potrebuje.
Taký priestor sa vám napokon darí vytvárať. Posledné dva roky vás môžu diváci vidieť v centre mesta v divadelnom štúdiu.
Áno. Teší nás, že to nie je priestor len pre nás, ale aj iných divadelníkov, ako aj iné, nedivadelné produkcie. Doposiaľ u nás hosťovali naši divadelní priatelia z Liptova. Ale sme otvorení akýmkoľvek spoluprácam. Napr. v nedeľu 29. mája o 16:00 bude bábkové divadlo pre deti od troch rokov s názvom Prečo nekvitneš?
Okrem toho vo štvrtok 12. mája o 20:00 uvedieme tragikomédiu Znovuzjednotenie Kóreí, v nedeľu 22. mája o 19:00 komédiu O.Y.E.P. (získala 1. miesto na krajskej prehliadke Turčianske javisko) a 27. mája sa s touto inscenáciou predstavíme aj na divadelnom festivale v Kroměříži v Českej republike. Viac o programe sa dozviete na www.oz-rosart.sk/program.
Akú kapacitu má divadelné štúdio?
Maximálne 70 miest. Stále hľadám ideálne usporiadanie sedenia v sále tak, aby každý divák videl naozaj dobre. A práve preto chodím v kabelke s metrom a pri každej návšteve akéhokoľek divadla meriam, aké výškové rozdiely majú jednotlivé rady a aké rozmery prinášajú divákovi potrebný komfort sledovania. (Smiech)
Pandémiu nemáme v takej intenzite, ako povedzme pred rokom. No prišla vojna. Mnoho umelcov na ňu už začalo reagovať svojou tvorbou. Váš divadelný rukopis je typický satirou, humorom, paradoxami, budete reagovať na túto situáciu štýlom vám vlastným?
Profesor Polák nám dal v tejto súvislosti cennú radu, aby sme nepodľahli potrebe automaticky reflektovať dobu, t.j. vojnu, ani v dialógoch od Shakespeara a Molièra. Divadlo je pomalé umenie, ktoré reaguje na veci ex post, necháva im čas vyzrieť. Aj v tomto prípade je to na mieste.
Ak budem vychádzať z vlastného pocitu, tak už len z predošlej situácie sa cítime vyosení zo svojho pomyselného ekvilibria, do ktorého sme sa nie všetci už dokázali vrátiť. A do toho prišla vojna. Cítim, že je skôr potrebné vyslovovať slová ubezpečenia, že je nádej na to, že všetko bude dobré. A my sami máme silu a možnosti preniesť túto nádej do reality dneška. Aj tým aké postoje zaujmeme v každodenných konfrontáciách – napríklad, že si vzájomne darujeme úsmev, pozdrav, pozornosť a čas alebo sa zdržíme štipľavého komentára.
V súvislosti s humorom a vojnovou situáciou ale nejde o niečo neobvyklé. Aj počas druhej svetovej vojny, keď Nemci bombardovali Londýn, boli Briti typickí svojim humorom. Napríklad počasie hlásili štýlom: ,,Dnešná noc bola veľmi blesková” alebo potraviny, ktoré boli takmer bez strechy a okien mali ceduľku s nápisom: ,,Otvorené viac než zvyčajne.” Humor asi predsa len patrí k našej identite.
Pre mňa je humor „návod na prežitie“. Práve humor je to, čo ma aj v živote udržiava nad hladinou. Pretože až vtedy nastane problém, keď sa prestaneme smiať. Je dôležité zachovať si zdravý nadhľad. Aj preto je mojím zámerom naďalej robiť inscenácie, ktorým nebude chýbať humor.
Mieru solidarity môžeme vidieť aj v kultúre a nemusíme ani chodiť ďaleko. V Partizánskej Ľupči našlo ubytovanie 30 divadelníkov z Kyjevského súboru Splash, dokonca sa im podarilo spojiť sily a spoločne sa postaviť na javisko.
Divadelníkov zo Splashu poznám osobne. Stretli sme sa na medzinárodnom divadelnom festivale v Lotyšsku. Keď začala vojna, spomenula som práve na nich, skontaktovala som sa s nimi s ponukou, že ak potrebujú pomoc, pomôžeme aj my. Bol to druhý deň po vypuknutí vojny. Vtedy ešte boli odhodlaní zostať vo vlasti, nevideli dôvod utekať z vlastnej krajiny. Potom sa situácia zmenila…
Istá americká novinárka v jednom denníku počas druhej svetovej vojny napísala, že ,,odvaha, humor a láskavosť obyčajných ľudí v podmienkach, ktoré sa podobajú na nočnú moru, neprestávajú udivovať.” Vidíš to tak aj teraz?
Áno, a napriek tomu, že sa hovorí, že vlna našej solidarity potrvá maximálne mesiac, verím a mám nádej, že ľudskosť v nás neumrie.
