Posledná júlová nedeľa sa niesla v znamení osláv. Ružomberčania spomínali na príchod jezuitov do mesta, ktorý sa uskutočnil pred sto rokmi. Program začal svätou omšou v Kostole Povýšenia svätého Kríža a na rovnakom mieste pokračoval aj prednáškami či orgánovým koncertom.
O príchode jezuitov rozprával v plnom Kostole Povýšenia sv. Kríža ružomberský historik Peter Dvorský. Najskôr priblížil účinkovanie piaristov, ktorí pred jezuitmi pôsobili v meste skoro dvesto rokov.
Prví piaristi prišli do Ružomberka z Podolínca
Zakladateľom piaristov alebo aj Rehole zbožných škôl bol svätý Jozef Kalazanský zo Španielska.
V roku 1597 zriadil v Ríme svoju prvú školu pre chudobných, v ktorej sa prvýkrát v histórii neplatilo žiadne školné. Čoskoro vznikali v Taliansku aj ďalšie školy, nazývané Zbožné školy pre chudobných. Školy sa rýchlo rozšírili, predovšetkým v Taliansku sa rozrástol počet zakladateľových spolupracovníkov, ktorí sa združili najskôr do kongregácie, ktorú pápež Gregor XV. v roku 1621 povýšil na rehoľu.
Piaristické školy si získavali pomerne rýchlo svoju popularitu a cirkevní hodnostári, šľachtici a mestá ďalších európskych krajín začali pozývať piaristov na svoje územia, aby zakladali školy. V Uhorsku sa prví piaristi usadili v roku 1642 v Podolínci a v roku 1666 v Prievidzi.
,,Zakladateľom piaristických škôl v Ružomberku bol majiteľ strečnianského panstva Ján Jakub Löwenburg, ktorý na uhorskom sneme v Bratislave zverejnil svoj zámer založiť základinu 20-tisíc florénov na usídlenie piaristov v Ružomberku,” vysvetľuje historik Dvorský a cituje niekoľko častí v slovenskom preklade z latinskej listiny, ktorá sa zachovala.
,,Časť bohatsva, ktoré sa mi dostalo, som sa rozhodol použiť na prospešný cieľ, ktorý by umožnil mládeži z Turca, Liptova a Oravy vzdelávať sa vo vede a dobrých mravoch. Preto za najvhodnejšie pokladám, obrátiť sa na takých mužov, ktorí by kresťanskou dokonalosťou mravov boli vzorom pre ľudí, aby vštepovali mysliam útlej mládeže nábožnosť, učenosť a dobré mravy.”
Vtedajšie gymnáziá boli od Ružomberka príliš vzdialené a pre skromné možnosti chudobných obyvateľov viacerí aj veľmi schopní mladí ľudia nemôžu z nedostatku prostriedkov využívať školy a sú nútení vzdať sa túžby po vzdelaní a ,,svoje talenty prirodzene získané ponechať zahrabané v zemi.“
Zakladajúcu listinu gymnázia vydal Ján Jakub Löwenburg vo Viedni 30. júla 1727. Cisár Karol VI. ju schválil až 16. apríla 1729, ale ešte v tom istom roku prišla do Ružomberka rehoľa piaristov, ktorí dali základ novej škole. V prvopočiatkoch školy poskytovala jedna trieda základné vedomosti, druhá trieda predstavovala nižšie gymnáziá. Postupne sa z nich vytvorili nižšie štvortriedne gymnázium a vyššie osem triedne gymnázium.
Od roku 1729, len s malou desaťročnou prestávkou po revolúcii 1848, gymnázium fungovalo a prešlo všetkými reformami, počnúc reformou Márie Terézie alebo aj jej vnuka cisára Frantiska I. a potom aj školskými reformami rakúsko-uhorskej monarchie od roku 1868. Prví piaristi prišli do Ružomberka z Podolínca 10. mája 1729.
,,Máme o tom podrobné zápisy v mestských protokoloch. Prví piaristi boli páter Edmund Prekopenský od sv. Christofora ako predstavený rehoľného domu a páter Wolfgang od sv. Vavrinca ako učiteľ,” ozrejmuje Dvorský a dodáva, že priaristi nemali vlastné priestory pre školu a ubytovanie. V mestských protokoloch je zapísané, že ho dostali v mestskom radnom dome.
V provizórnej učebni začali vyučovanie 11. mája 1729. Ešte v tom istom roku sa zo zakladiny kúpili pozemky pre stavbu kláštora a školy a na západnej strane námestia začali budovať svoje sídlo. Päť rokov po položení základného kameňa sa piaristi presťahovali do vlastnej budovy. Predstavený kláštora bol zároveň riaditeľom gymnázia. Spočiatku učil jeden, neskôr dvaja profesori. Pre cezpoľných zriadili v kláštore konvikt a až do postavenia kostola v roku 1806 tu bola aj kaplnka.
V roku 1918 bola v Prahe vyhlásená Československá republika a udalosti, ktoré nadväzovali na túto udalosť, znamenali koniec piaristického gymnázia v Ružomberku. Od nasledujúceho roku sa už muselo vyučovať v slovenčine. Keďže po slovensky vedeli len dvaja vyučujúci z rehole, musel byť vymenený celý profesorský zbor. Začiatkom roka 1919 teda prišli do Ružomberka noví českí a slovenskí profesori. Vedenie školy prevzal nový riaditeľ Bohumil Haluzický. O niečo neskôr, 25. februára 1919 odovzdalo dovtedajšie vedenie gymnázia za prítomnosti zástupcov mesta Ružomberok novej správe školy budovu gymnázia. V tom istom čase sa za účasti oboch strán odovzdalo a prevzalo zariadenie školy, školské zbierky, archív aj knižnica.
Profesori piaristi, ktorí už nevyučovali, zostali v Ružomberku do septembra 1919, keď boli preložení do gymnázií v Maďarsku. V Ružomberku ďalej ostali len bývalý riaditeľ gymnázia Jozef Bán a jeden profesor, ktorí svojou prítomnosťou chránili kláštornú budovu ako majetok rehole.
Spomínané udalosti v roku 1919 sa mali riešiť na biskupskom úrade v Spišskej kapitule, kde práve v tom období došlo k zmene vedenia diecézy, pretože zomrel kapitulný vikár Štefan Mišík, ktorý bol vo svojej fukncii tri mesiace a za nového vikára bol zvolený Marián Blaha. V tej dobe ale zastupoval Československo na mierovej konferencii v Paríži, kde sa pripravovala dohoda o určení slovenských štátnych hraníc. A tak menoval za riaditela biskupskej kancelárie aj rektora seminára Jána Vojtaššáka, farára vo Veličnej.
Ján Vojtaššák viedol celú diecézu, pretože Marián Blaha bol počas svojej funkcie kapitulného vikára väčšinou neprítomný v Spišskej kapitule. Kedže bolo dohodnuté, že budova kláštora piaristov dostane nejaký cieľ, ktorý by bol pre služby Spišskej diecézy, pokúšal sa Ján Vojtaššák umiestniť v jeho priestoroch malý seminár Spišského biskupstva.
V tej dobe bol veľký seminár úplne prázdny. Ostali tam len dvaja bohoslovci a budúci pán biskup, vtedy ešte ako rektor seminára, hľadal spôsob, kde získať nejaký dorast. Keďže československá vláda zo začiatku menovala do poštátnených gymnázií za riaditeľov kňazov, tak v Ružomberku sa stal riaditeľom kňaz Karol Murgaš, zakladateľ Spolku profesorov Slovákov.
,,Vojtaššák videl, že tu bude kontinuita na piaristov, už v tých nových pomerov, a tak asi 26 mladíkov, ktorí sa prihlásili na konkurz umiestnil do budovy piaristického kláštora a zriadil tam malý seminár. Predstaveným seminára sa stal spišský kňaz Vendelín Húska, špirituálom bol Ignác Grebáč, profesorom náboženstva sa stal spišský kňaz Martin Valuš,” vymenúva Dvorský a vysvetľuje, že malý seminár sa veľmi neosvedčil, pretože v tej dobe bol Andrej Hlinka po návrate z Paríža zaistený a ružomberská farnosť nemala dva roky svojho farára. Riaditeľ kancelárie a kapitulný vikár Marián Blaha navrhli menovať za jeho nástupcu a administrátora Vendelína Húsku, ktorý mal dve funkcie. Ignác Grebáč-Orlov vstúpil do veľkej politiky, stal sa poslancom župného zastupiteľstva, potom aj poslancom parlamentu. Často musel odchádzať do Prahy a Liptovského Mikuláša, takže malý seminár nemal ani riadnych predstavených.
Všetko sa zmenilo v roku 1921, Ján Vojtaššák sa stal spišským biskupom a preto hneď ako biskup pružne zareagoval na opustenie kláštora piaristov, nechcel, aby tak významné katolícke mesto ako Ružomberok, ostalo bez rehoľníkov a preto sa snažil nájsť za piaristov náhradu. Rozhodol sa povolať jezuitov.
Po piaristoch prišli jezuiti
Na Slovensku mali vtedy jezuiti svoje domy v Trnave a v Bratislave. Všetkých pátrov bolo na Slovensku asi desať. Okrem nich mali ešte osem klerikov ako kňazský dorast. Nebolo jednoduché púšťať sa do otvorenia nového rehoľného domu. Síl bolo málo a celá vec sa zdala byť iba dočasnou. Čakalo sa tiež na rozhodnutie Svätej stolice vo veci prepustenia domu. Keď sa začala ukazovať nádej na priaznivú odpoveď, vtedajší provinciál v Prahe určil pre nádejný ružomberský dom, ako zakladateľov novej komunity, pátra Rudolfa Mikuša a frátra Štefana Procháca.
Zápisnica o prenajme kláštora sa s piaristami podpísala 2. februára 1922 v Ružomberku a je dodnes zachovaná. Podľa nej mal biskup Ján Vojtaššák platiť piaristom 600 korun a tieto peniaze sa piaristom odvádzali do roku 1927. Predstavený domu piaristov v Ružomberku Jozef Bán, informoval o zápisnici pátra generála piaristov v Ríme, ktorý ju schválil. V liste biskupovi Vojtaššákovi predstavený Domu piaristov v Ružomberku súčasne navrhol, aby sa celá budova mohla vyprázdniť a odovzdať jezuitom okolo 1. júla 1922. V kláštore boli dve tretiny budovy prenajaté vojsku, civilom a niektorým novým už ceskoslovenským úradom. A tým nebolo práve milé a po vôli vysťahovať sa z priestranného kláštora a hľadať si nové priestory na bývanie. Aj pre tieto okolnosti prišli jezuiti do Ružomberka až 5. augusta 1922 na sviatok Panny Márie Snežnej. Na výslovnú žiadosť predstavených prišli skromne. Bez akýchkoľvek vonkajších okázalostí a privítaní. Páter Rudolf Mikuš ako supervior a Štefan Prochác ako kuchár, kostolník a všetko ostatné.
Páter Vendelín Javorka sa s nimi napoludnie zastavil na fare, kde ich privítal farár Andrej Hlinka aj s kaplánom. Jezuiti sa prechodne ubytovali na fare, keďže biskupský komisár, ktorý mal konať pre nájom kláštora ešte neprišiel a kláštor sa preto nemohol odovzdať. Úradne uviedol jezuitov do kláštora ružomberský farár Andrej Hlinka, dva dni po ich príchode do Ružomberka. Nasťahovali sa doň 30. augusta 1922 a zmluva o prevzatí kláštora na osem rokov sa podpísala v piatok 11. augusta 1922, keď do Ružomberka prišiel biskup Ján Vojtaššák, ktorý bol birmovať v Liptovských Revúcach. Na poludnie 18. augusta už prišli aj ostatní jezuiti, ktorí boli určení pre nový ružomberský dom, páter Andrej Čambal a páter Pavol Takáč ako misionári a práter Vendelín Papuc ako záhradník a kostolník. Tým sa začala písať história Domu Spoločnosti ježišovej v Ružomberku.
,,Príchod jezuitov nebol taký ľahký, podľa archívnych dokumentov mali pátri jezuiti veľa prekážok na usadenie. Dokonca aj mesto im robilo veľké prekážky, pretože československá vláda podľa zákonov o novej pozemkovej reforme bola pripravená kláštory likvidovať a rušiť. Represie v 50. rokoch – to nebolo nič nové, už v 20. rokoch boli pripravené a komunisti to potom už len zrealizovali,” hovorí o neľahkom príchode jezuitov do Ružomberka pred sto rokmi ružomberský historik Peter Dvorský.
Titulná fotografia: Kostol Povýšenia sv. Kríža. Foto: Anna Zábojníková.
