Každodenne chodievam okolo neveľmi udržiavanej a zdanlivo prázdnej Geigerovej vily s vežičkou neďaleko Savoja. V nedeľu som mal prvý raz možnosť vstúpiť do priestorov tejto luxusnej budovy a bol som šokovaný.
Vyšiel som po schodišti a ako šibnutím zázračného prútika som sa zmenil na pätnásťročného chalana, čo sa hrá so stavebnicou Merkur. Z ničoho nič som bol v päťdesiatych rokoch minulého storočia, vidím sekretár ako u starej mamy s bielym porcelánovým jeleňom, staré dávno zabudnuté elektrospotrebiče, obrazy, mapy. Báčik Lenin pozorne zhora dozerá na kolekciu písacích strojov, či niekto nepíše zakázaný samizdat. Ako keby to bolo včera, čo som sa vo výklade obchodu Dunaj v Bratislave díval na zázrak techniky – čiernobiely rozmazaný televízny obrázok formátu A5. Tu vidím ten zázračný prístroj in natura. A množstvo prastarých počítačov, projektorov, fotoaparátov a všetkého možného. Tisíce objektov, pripomínajúcich dávne zašlé časy. Nad všetkým znejú budovateľské piesne z gramofónu na kľuku s obrovskou trúbou. A samozrejme skladby znejú z originálnych šelakových platní. Fantastická zbierka, dovoľujem si odhadnúť, že na Slovensku takýto súbor nemá nikto. My túto úžasnú zbierku máme v Ružomberku zásluhou neúnavného zberateľa Ľuba Malíka. Ale nie som si istý, či to dokážeme oceniť.
Geigerova vila by bola architektúrou, polohou aj možnosťou parkovania veľmi vhodná na zriadenie dôstojného múzea starých čias. Takéto múzeum by sa isto rýchlo stalo nielen celoslovensky známym a spropagovalo by Ružomberok široko – ďaleko.
Majiteľ vily údajne plánuje v nej zriadiť luxusné byty a zbierka má poputovať d Mikuláša. Nuž a čo treba, aby sa tak nestalo? Len trochu podpory, pochopenia či financií od mestských i krajských orgánov a možno aj od veľkého sponzora z papierne. A podpora od občanov. Čo vy na to, milí spoluobčania, dopustíme odchod takejto turistickej atrakcie z nášho mesta?A všetečná otázka k bytom. Pred pár rokmi mal Ružomberok 31 tisíc obyvateľov, dnes ich je len 27 tisíc. To predstavuje zhruba 1000 uvoľnených bytov. Matematika nepustí.
Fotografie v texte: Fedor Polóni.
