Novembrové udalosti si v Liptovskom múzeu pripomenuli dokumentmi Ladislava Csereia.
V pondelok 27. novembra 1989 prichádzajú na námestie Andreja Hlinku tisícky Ružomberčanov. Medzi nimi najmä robotníci a robotníčky fabrík z mesta aj okolia. Aj oni sa zapájajú do celoslovenského generálneho štrajku. Cieľ je jasný. Odbúrať mocenský monopol vtedajšej Komunistickej strany Československa.
Vonku je ľadovo a predsa teplo. Akosi zvláštne. Ľudsky. Nad hlavami vejú vlajky, zopár ľudí drží v rukách podomácky vyrobené transparenty. Musí ich oziabať. A hoci nikto netuší, čo sa bude diať, a aké to bude mať následky, ostávajú.
V dave ľudí stojacich pred mestským národným výborom po chvíli niekto zakričí: ,,Vyveste tam aspoň zástavu!” Šance sa chopil vtedy 41- ročný Ján Benčík, jeden zo zakladateľov ružomberskej Verejnosti proti násiliu a spoločne s pristojacim vybehli na radničný balkón aj s vlajkou.
Počas štrajku sa z balkóna davu prihovára aj tretiačka na vysokej škole ekonomickej Janka Svrčeková. Predniesla, že Ružomberčania žiadajú zdravšie životné prostredie. Zatiaľ čo desaťtisíc ľudí s eufóriou a túžbou po slobode stojí pred ,,emenvé”, zadným vchodom, úplne v tichosti, utekajú členovia okresného výboru komunistickej strany. Práve v tom čase apelovali na vedenie mesta, aby demonštrácii zábranilo. Márne.
Jedinou fotografkou, ktorá zachytila novembrové udalosti v Ružomberku, bola Elena Klimešová. Kameru mal zase v rukách Ladislav Cserei, v tom čase riaditeľ Liptovského múzea. A práve jeho dokumenty sa stali ústrednou témou prvého stretnutia Ružomberského okrášľovacieho spolku, ktorý založili sprievodkyňa Miriam Považanová a súčasný riaditeľ Liptovského múzea Michal Kovačic.
Na to, aby sme si pripomenuli novembrové udalosti, potrebujeme poznať aj historický a najmä politický kontext.
Do Ružomberka prišla revolúcia neskôr
,,V roku 1948 sa k moci dostala Komunistická strana. Výsledok bol taký, že ľudia, ktorí mali iné názory, neboli veľmi obľúbení. Stali sa disidentmi, boli prenasledovaní, dokonca aj vyhadzovaní z práce, deti zase zo škôl alebo do nich ani neboli prijímané. Niektorí ľudia boli väznení. Poznáme mnoho vykonštruovaných procesov, ktoré skončili smrťou,” pripomína dva dni pred 33.výročím nežnej revolúcie Miriam Považanová a dodáva, že v roku 1989 bolo dvesté výročie francúzskej revolúcie a možno aj to trochu predurčilo dej.
,,Na začiatku roka 1989 si v Poľsku dokázalo sadnúť za jeden stôl strana Solidarita s komunistickou stranou Poľska. V Budapešti začali demonštrovať desaťtisíce ľudí, nakoniec to vyvrcholilo v to, že museli začať komunikovať s opozíciou. Deviateho novembra padol symbol železnej opony, bol to Berlínsky múr. Akurát my ako Československo stále nič. Až 17. novembra začala demonštrácia na Václavskom námestí, ktorá bola brutálne a krvavo potlačená,” vysvetľuje Považanová a zdôrazňuje, že práve týmto dňom sa začala písať nová epocha našich dejín, začala sa rodiť demokracia.
Po bratislavskej študentskej demonštrácii a pražských udalostiach 17. novembra 1989 sa v Ružomberku navonok nič dramatické nedialo. Plagáty, ktoré naznačovali akýsi pohyb, vypĺňali najmä sklenené výklady hotela Kultúra. Propagačné letáky si ale nazbieral aj Ján Benčík.
Do Ružomberka som sa vrátil 24. novembra. Bol piatok. Chodieval som na týždňovky, pretože som pracoval ako montážnik vo Zvolene. Mal som nejaké letáky od študentov zo Zvolena a z Nitry,” spomína si na novembrové udalosti Benčík. V pondelok sa zapojil do generálneho štrajku. S úsmevom konštatuje, že mal aj tak v ten deň voľno.
Novembrové udalosti pripomínajú dokumenty Ladislava Csereia
Stretnutie podľa jeho slov ,,vymysleli” ľudia v ružomberských podnikoch, ktorí ho organizovali, svojim spôsobom to ale bola improvizácia. Prvé mítingy organizované formujúcou sa Verejnosťou proti násiliu – VPN – sa uskutočnili v priestore pri novom Dome služieb na Ulici M. Madačova.
,,Bolo to dosť chaotické, nikto nevedel, kto čo chce hovoriť a kto to je. Takto som to tam vnímal v duchu celej organizácie,” začína spomínať aj Ladislav Cserei, ktorý novembrové dianie v Ružomberku sledoval aj za kamerou. Už vtedy mal špičkovú techniku.
Zamestnanci Liptovského múzea veľmi dobre vnímali politické pomery. Prostredníctvom niektorých bolo nepriamo spojení s časťou vedenia mesta.
,,V predsieni múzea sme mali videoštúdio, tri či štyri dni po Prahe a Bratislave mi doniesol jeden študent kazetu VHS, či by sme ju nemohli premietať. Vtedy sme uvideli prvé snímky z Prahy a Bratislavy. Niekoľko dní na to sa generálny štrajk udial aj v Ružomberku,” hovorí Cserei.
Dianie v Ružomberku napokon zachytil aj pre ďalšie generácie. ,,Či som sa nebál? Prostredie bolo skôr slávnostné, nie také, aby som sa bál. Ani som také myšlienky nemal, vedel som, že ma každý pozná. A z toho davu, ktorý som jedným okom pozoroval a druhým natáčal, som vedel, že to prebieha dobre. Celý dokument má približne hodinu a pol. Snažil som sa natáčať úplne od začiatku počnúc zhromaždením až po jednotlivé prejavy, ktoré boli na námestí a potom hore na mestskom úrade.”
Titulná fotografia: Desaťtisícové zhromaždenie pred budovou Mestského národného výboru. Foto: Elena Klimešová.