Zachvíľu bude deväť rokov od anexie Krymu a rok od vojenského prepadnutia Ukrajiny Ruskom, ktoré si svoj podlý počin nazvalo špeciálnou vojenskou operáciou. Veľa sa toho popísalo o obidvoch čo sme o nich do Mateja 2022 nevedeli a až tak v pikoškách čo prichádzali zo slovenských Topiek ,ani nechyrovali. Jeden geograficky menší a i tí demograficky väčší, čo ho v nerovnom boji s ruským okupačným medveďom podporujú majú tiež toho plné zuby.
Šuba a občas nepriestrelná koža medveďa uzná porážky a aj tie na frak, ako to komentujú cudzie a domáce tlačové a televízne médiá. Ruský zázrak ( predtým aj rovnomenný dokumentárny film zo 60-tych rokov, ktorý sme povinne ako zédeeškári museli vidieť a v húfoch sa natlačiť do ružomberského kina Kultúra ) sa ale na Ukrajine a Zelenského Ukrajine za pár dní po 24.februári 2022 v super – rýchlom konaní nekonal.
No na Rusko, alebo lepšie povedané Ruskú federáciu v tejto dobe aj keď sa väčšinový svet zomkol proti nemu nič neplatí. Časy helsinských dohôd z roku 1975, keď bývalý ZSSR hovoril a podpisom zaviazal sa k tomu, že všetky vojnové konflikty treba riešiť mierovým vyjednávaním s uznaním a rešpektovaním územnej celistvosti štátov, zostali v kinematografických archívoch. Nemá zmysel písať o Afganistane , keď to Rusko ešte vtedy v ZSSR nedodržalo o 4 roky neskôr. Ako prvé z 33jky štátov to porušilo. Po 9 rokoch si uznalo chyby a zbytočnú vojenskú operáciu, ktorá mu priniesla okrem morálneho úpadku a frustrácie z vojny aj nebývalý hospodársky úpadok, aby konečne z Afganistanu (vtedy z ADR) odišlo 15. februára 1989.
A aby sa kráčalo ku objektivite, potom aj tzv. koaličné vojská s USA čo si implantovali nálepku Trvalá sloboda, ( neskôr vrátene aj so slovenskými silami) ktoré tam prišli 12 rokov po Sovietoch, nedosiahli to o čo usilovali. V auguste 2021 odovzdali moc Talibanu a v jednej svetovej veľmoci potom finančníci narátali miliardy na vojnu zbytočne vyhodených dolárových bankoviek na ktorých bolo napísané IN GOD WE TRUST.
Poďme preč od starých ešte dobrých časov. Takmer pred rokom prišli tie horšie a potom o mesiac neskôr už so „zakonzervovanými“ podnadpisovými linkami na webových novinách ako napríklad Vojna na Ukrajine , War in Ukraine alebo len Ukrajina či Ukraine. Svetové média a články redaktorov a novinárov zabrali celé strany denníkov venujúcim sa bojom na Ukrajine . Písali o hospodárskych a politických sankciách proti Rusku a Bielorusku, ktoré existovali už dávnejšie. Lenže obchodné sankcie a rôzne embargá na tovary a rôzne komodity, pohonné hmoty a energie prichádzali aj zo strany Ruska. Je jasné, že obojstranné sankcie bolia obidvoch, rovnako Rusko či iné štáty, ktoré sa zapojili proti nemu a postavili sa na stranu brániacej sa Ukrajiny. V minulom týždni sa do témy sankcií zapojila aj slovenská TA Trojka so zaujímavým nadpisom – Rusi si z embarga ťažkú hlavu nerobia.
Rusko – sankcie, zákazy dovozov a vývozov aj s Putinom na obrazovke
Analytik J&T banky Stanislav Pánis to rozviedol podrobnejšie v 20 minútovej debate v redaktorkou televízie TA 3. Odporúčam pozrieť si besedu z 8. februára o čom bola reč, keď už samotný jej názov hovorí ako to s Ruskom vlastne je. Západné sankcie ho nezlomili . Očakával sa pokles jeho ekonomiky o 7 až 8 percent, no slovenský analytik priznal len 3 percentá. Dokonca rast ekonomiky by v sankcionovanom Rusku mal byť väčší než v Nemecku. Rusko obišlo sankcie a embargá svojským spôsobom , aj keď napríklad výroba domácich práčok nebola na predošlej úrovni, Rusko ju kompenzovalo inde a inými komoditami. Pre svoju ropu si zaobstaralo šesťsto tankerov , s pomocou Malajzie ju natlačilo do tamojších rafinérii, prebalilo do inej značky Made in s malajským certifikátom a bolo vymaľované. Export Ruska sa presunul do Ázie.
Redaktorka použila výraz ,že sankcie sú pokrytectvo , veď Rusko rok po agresii má obchodný prebytok 200 mld USD. Analytik na jej otázku kto je porazený odpovedal, že svetová ekonomika a že v nej víťazia obchodníci a prepravcovia. Marginálna bolesť zo sankcií je vraj na západe vyššia než v Rusku. Každý piaty barel z indických rafinérií je ruský. A vraj aj klobúk dole pred Rusmi ako to zvládli a dokázali, keď so Západom prestali obchodovať. V jednej otázke od redaktorky a odpovedi na ňu aj dúfal a že sa uvidí, ak „Rusi siahnu chvost a pôjdu z Ukrajiny“.
Čo televízny RTVS mejnstrím neukáže
Minulý týždeň prebehli cez sociálne siete weby a videá o unesenom slovenskom taxikárovi z Kysuckého Nového Mesta, ktorý mal trojicu ukrajinských občanov dopraviť na poľskú hranicu. Príbeh vyrozprával sám taxikár parkujúci vtedy pri železničnej stanici v Kysuckom Novom Meste.
Opísal tú nezávideniahodnú príhodu ako mu ukrajinský občan priložil ku krku nôž, aby ho neskôr pocítil aj zo zadných sedadiel a aby pokračoval v jazde na hranicu. Lenže benzín za hranicou došiel. Taxikár bol nakoniec rád, že prežil, aj keď ukrajinskí pasažieri opustivší naše slovenské Kysuce mu za jazdu nezaplatili. To nakoniec riešil s poľskou a slovenskou políciou, a ako to dopadlo sa možno aj dozvieme .
V poslednom čísle z 10. februára t.r. písal Ružomberský hlas vo svojej rubrike Polícia hlási, o tom, že dvaja Ukrajinci odmietli zaplatiť v jednom ružomberskom bare za alkohol ktorý vypili. Asi sa u niektorých z nich stalo pravidlom, že na Slovensku v čase ruskej vojenskej intervencie v ich zemi za služby, tovar či alkohol platiť netreba. Ešte že si to rozmysleli a mestskí muži zákona ich prinútili zaplatiť.
Nie taxikársky, ale podobný prípad som zažil aj ja 14. apríla roku 2008 v Užhorode, keď sa nikomu nesnívalo ,že ruské nepriateľstvo voči Ukrajine nadobudne obludné rozmery a zobudí ruského medveďa k neuváženým činom .
Pri užhorodskom „avtovokzále“ okolo siedmej hodiny rannej v novinovom kiosku mi pri platbe za cigarety vytrhol z peňaženky neznámy občan vo veku okolo štyridsiatky ( o jeho skutočnej národnosti nič neviem aby som neurazil štát ) ukrajinské bankovky v približnej sume 150 hrivien. Bežal som za ním, aby som ho po nejakých sto metroch dochytil pri bytových domoch. Keď som ho mal na 5 metrov peniaze zahodil. Nepostrehol som, že súbežne s ním beží za mnou jeho komplic už s vystrelenou dýkou. Ako 58-ročný vzdal som tento nerovný boj , nech si mládenci prilepšia. Vtedy ešte na Juščenkovej Ukrajine s J. Tymošenkovou . V tej dobe to bolo niečo okolo 22 amerických dolárov. Dosť nepríjemná skúsenosť, ani nie štyri kilometre za našou hranicou. Ešte že tak dopadla. Ten aprílový dátum oného ôsmeho roku tretieho milénia som si dobre zapamätal.
A tak v tomto príspevku už nie je o čom ďalej písať.
