Nič iné súčasným ružomberským rozoraným Lazinám nezostáva. Štvrté volebné obdobie domáceho marazmu (a nielen nad krytými plavárňami) treba poraziť, vziať rozum do hrsti a poklepkávaný kameň aj čakanom zmosáckym a Trégerovým pretaviť do konečného užívania verejnosti odovzdanej a dostavanej plavárne petržalského typu. Čo bolo to bolo, kliatba 5199 nad 716 nech zostane navždy zažehnaná. Veď stavať sa musí a nič iné mestu po dvojtýždňovom ničnerobení na Lazinách nezostáva.
Právnické svaly a paragrafy síce na jednej strane zvyknú vždy zvíťaziť , umoriť jedného k plateniu za to, že spor prehral a druhého doviesť k víťazstvu, ktoré sa v podobe aktív a výhry nad porazeným presunie na jeho bankový účet. Určite, že v prípade ružomberskom ide o inú kauzu ktorá sa nebude ťahať desiatky rokov a klásť si otázku či skutok sa stal alebo nestal, tak ako kedysi ten z posledného augustového dňa roku 1995 ukončený sfušovanou „prácou“ v rakúskom Hainburgu.
Netreba už hovoriť o čo tu ide a hrá sa so sto tisíckami eur na stavbe krytej plavárne o ktorej už druhý týždeň štebotajú domáce webové médiá. Ozrutné numero 3,8 milióna eur čo žiada jeden od druhého priam vyráža dych. Slovo žaloba a kto v nej bude ukrižovaný a porazený už zrejme nabrala aj jurisdikčné kontúry a notifikácie. Dokonca 3,8 milióna je približne toľko, čo mal stáť prvý nevydarený pokus dostať sa konečne ku krytej plavárni na Lazinách z dielne Petra Zibrina a Ľubomíra Kužela mladšieho a ich architektonického plánu, ktorý im odkleplo mestské zastupiteľstvo. V druhom volebnom období primátora Igora Čombora sa dal týmto dvom architektom cenový strop 3,6 milióna eur.
Sľubne sa vyvíjajúci plavárenský rok 2018 je dávno preč a traumy mesta pokračujú
V prípade dnešného petržalského typu plavárne sa skutok už stal . Osobnosti mesta a biznisu ho odštartovali poklepkaním kameňa a pri podaní si rúk 26. septembra minulého roku. A okolo Vianoc už bolo počuť údery bucharov na betónové pilóny, že sa konečne stavia a nutričná lazinská rašelina sa plní do fúrikov a vedier záhradkárov zúrodňujúcich si okolité políčka a záhradky.
V roku 2006 primátor Juraj Čech v jeho dokumentačnom volebnom materiáli sa zapísal s nadpisom Aupark konečne realitou. „Dôvodom môjho optimistického vyhlásenia je skutočnosť, že dňa 24.11. 2006 som podpísal zámennú zmluvu s Ing. A. Trangošovou. S ostatnými vlastníkmi boli zmluvy podpísané už dávnejšie“ – bolo citátom Juraja Čecha kandidujúceho primátora mesta.
Nerealizovaný Aupark, ktorý neskôr prepadol na celej čiare a dnes je historickou boľačkou Ružomberka, mal byť vtedajšou investíciou v hodnote 1 miliardy korún. Konvertibilných 33 miliónov eur – takmer dnešná výdavková časť mestského rozpočtu na rok 2023. Zaspomínajme si, až sa nám zatočí hlava, že podľa žltohnedého volebného plagátu to mal byť obchodný reťazec a kultúrne spoločenské centrum , kde mala byť inline vaňa, bowling, fitnes, šípky, stolný tenis, squash, simulátor, golf, laserová strelnica, kolky, horolezecká stena, trampolína, lyžiarsky trenažér, stena na grafity, painball a streetball. Dokonca na liptovskom okolí sme sa mohli vtedy v očiach iných závistlivcov stať svetovým mestom.
Dnešná realita je však iná. Nehľadajme vinníka prečo tu Aupark nie je. Nablízku sme už skoro šestnásť rokov obdarovaní divo rastúcimi drevinami, prázdnom, zvláštnym typom parkoviska v strede mesta pri synagóge v zime s hlbokými zamrznutými jazerami, súčasnou poplátanou Podhorou, kde sa môžete potknúť i na zle odrezanej a vyčnievajúcej dvadsaťročnej tyči z asfaltu.
Vrátiť, či nevrátiť sa späť na stavenisko pri zimnom štadióne Stana Mikitu ?
Sedliacky rozum hovorí, že krytú plaváreň treba dostavať. Už ďalšie pardony zahrávať sa a laškovať s občanmi ťažko skúšaného mesta z dôb reálneho socializmu a posledných troch volebných období by nemali byť dovolené. Žiadne ďalšie potraty akýchkoľvek typov plavární a iných bombastických projektov, skončených vo vývojovej fáze embrya. A ani v najlepšom sladkom sne nemožno čakať na zlacnenie stavieb, stavebných hmôt, nákladov stavbárskej práce, nahovárať si, že odrazu príde akási deflácia a konjunktúra hodnôt, čo sa už dávnejšie prepásli. A dôchodcovská vstupenka na 90 minút tak ako v Petržalke v máji 2022 zaplávať si za 3 eurá už nikdy nebude.
Nemysliteľné pomyslieť na to, že ak by zhotoviteľ vysúdil od mesta 3,8 milióna eur, že by sa k pokračovaniu na jeho diele ( akože sa nič nestalo) opäť s budovateľským nadšením lepších ružomberských zajtrajškov s jeho pracovným tímom a technikou vrátil. Prebudiť sa z nočnej mory, ale hovorí pre ružomberského domorodca dostavať túto petržalskú plaváreň už i za vyššiu cenu.
Či ideme hlasovať za dostavať či za nedostavať, či za Lazinami nechať znovu pole nedoorané či na okolí rozorané, do zeme vbité ťažké betónové pilóny. Stavba tejto plavárne už ponesie rany na duši oboch obviňujúcich a žalujúcich sa subjektov. Lepšie je dať pokoj zbraniam kým sa dá. Či zakonzervovať len pred nedávnom začínajúcu sa stavbu , čakať (rok, dva) kto vyhrá a kto prehrá, alebo zaplatí menej a či viac víťazovi, pri prehre občanov mesta Ružomberok ? Či domnievať sa že GreMi Klima odovzdá dokumentáciu a projekt za vatikánsku menu inému, čo to príde po ňom dostavať do konca? Športove i remíza môže nastať. Potom zase „tendrovať“ koho nájsť aby to prišiel zasypať, alebo dokončiť za drahšie peniaze ?
Nie, toto mesto, ktorému už dávnejšie hovoria, že v ňom zdochol pes , si to už dovoliť nemôže. A nemôže si dovoliť a riskovať ani druhú Podhoru na Lazinách. A vlastne čo v túto chvíľu platí na Lazinách. Status quo či status quo ante ?
