V roku 2011 začal proces blahorečenia Tomáša a Františka Munkovcov z Ružomberka, v procese blahorečenia je aj Vendelín Javorka z Černovej. Pribudnúť by už čoskoro mohla sestra Bernadeta, ktorá je pochovaná na ružomberskom cintoríne. A ako vzniká blahoslavený? O procese blahorečenia nám porozprával cirkevný analytik Imrich Gazda.
Sestra Bernadeta, rodným menom Aurélia Štefánia Pánčiová, pôsobila v Kongregácii milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok. Je tiež zakladateľkou Rodiny Nepoškvrnenej. Hoci sa nenarodila v Ružomberku, prežila v ňom detstvo aj starobu.
Za svoju službu blížnym dostala viaceré ocenenia, medzi nimi aj Rad T. G. Masaryka od prezidenta Václava Havla a stala sa tiež Ženou roka 1995. Aj napriek zdravotným ťažkostiam sa dožila vysokého veku. Zomrela pred ôsmimi rokmi ako 90-ročná, pochovaná je na ružomberskom cintoríne. Práve tam sa v deň úmrtia zišli sestry Satmárky pôsobiace v Ružomberku. Generálna predstavená kongregácie Irena Kopanicová pri hrobe oznámila, že požiadali biskupa o dovolenie začať proces jej beatifikácie.
Satmárky chcú preskúmať život Bernadety
„Rozhodli sme sa požiadať Mons. Mariána Chovanca, biskupa Banskobystrickej diecézy, kde sestra pôsobila a zomrela, o dovolenia začať beatifikačný proces alebo zbierať materiály, ktoré by pomohli objektívne spoznať jej život,“ povedala vo videu na sociálnej sieti generálna predstavená.
Pre náš portál priblížila, že žiadosť už podali, aktuálne čakajú na rozhodnutie príslušnej cirkevnej autority. Doplnila tiež, že chcú preskúmať život sestry Bernadety.
,,Teda či to, ako prežila svoje zasvätenie, príklad, ktorý dávala, je a môže byť smerodajný aj pre ostatných v dnešnej dobe, aj do budúcnosti,“ vysvetlila sestra Irena Kopanicová.
Stala sa zakladateľkou Rodiny Nepoškvrnenej
Sestra Bernadeta, zomrela 30. marca 2015 vo veku 90 rokov. Narodila sa v roku 1924 v obci Mužla pri Štúrove. Pohreb bol 1. apríla 2015 v Ružomberku. Je zakladateľkou Rodiny Nepoškvrnenej, ktorá vznikla na Turíce v Jubilejnom roku 1975. Na jej podnet sa skupinka chorých započúvala do výzvy pápeža Pavla VI., aby sa celý svet zapálil evanjelizáciou lásky.
,,Na tento úmysel sa začali denne modliť svätý ruženec a s láskou uvili zo svojich modlitieb a obetí prvú duchovnú kyticu, ktorú poslali ako vianočný darček Svätému Otcovi. Napriek náboženskému útlaku začalo sa toto dielo šíriť. Chorí sa stali apoštolmi medzi chorými a Rodina Nepoškvrnenej sa rozrastala,“ informujú o tom slovenskí biskupi na na webe tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska.
Po páde totality sestry prostredníctvom vtedajšieho banskobystrického biskupa Rudolfa Baláža žiadali o schválenie združenia v Ríme. Ján Pavol II. oficiálne schválil a potvrdil Rodinu Nepoškvrnenej 8. júna 1991 (v deň spomienky na Nepoškvrnené Srdce Panny Márie). V roku 2008 bola Rodina Nepoškvrnenej začlenená do Svetového apoštolátu Fatimy.
Dnes už Rodina Nepoškvrnenej prekročila aj hranice Slovenska. Má svojich členov po celom svete. Rozšírila sa do Ruska, na Ukrajinu, do Rumunska, Rakúska, Nemecka, Holandska, Švédska i do USA, Kanady aj Austrálie. Mimoriadne je rozšírená na Morave, v Čechách a v Maďarsku.
Proces blahorečenia
Nevyhnutnou podmienkou pre začatie procesu blahorečenia je povesť svätosti daného kandidáta.
,,Proces iniciuje najskôr päť rokov po smrti dotyčnej osoby takzvaný aktor, teda fyzická alebo právnická cirkevná osoba. Zvyčajne to býva biskup nejakej diecézy alebo predstavení rehole. Iniciátor procesu následne menuje postulátora, ktorý je motorom celého procesu a jeho hlavnou úlohou je predkladať fakty potvrdzujúce svätosť života kandidáta blahorečenia. Opozíciou mu je „diablov advokát“, oficiálne promótor spravodlivosti, ktorý na kandidáta „vyťahuje“ jeho chyby a slabé stránky,“ vysvetľuje cirkevný analytik Imrich Gazda a jedným dychom dodáva, že od Kongregácie pre kauzy svätých sa následne žiada súhlas, takzvaný nihil obstat, že nič neprekáža začatiu procesu. Kandidátovi následne prináleží titul Boží služobník.
Blahorečenie prebieha dvoma spôsobmi – cestou martýria alebo cestou hrdinských cností. V prvom prípade ide o veriacich, ktorí svoju vieru dosvedčili smrťou alebo obzvlášť závažným fyzickým utrpením, ktorého dôsledkom bola nakoniec smrť. V tomto prípade nie je potrebné vykonanie zázraku na príhovor kandidáta blahorečenia, nakoľko dôkazom jeho viery a svätosti života, je vyliata krv.
,,Po uzavretí prvej, diecéznej fázy procesu je prípad s celou dokumentáciou posunutý do Ríma, kde začína druhá, rímska fáza. Kongregácia pre kauzy svätých musí najprv potvrdiť platnosť diecéznej fázy a hodnovernosť zozbieraných dokumentov a svedectiev. Preverujú sa nielen oficiálne spisy kandidáta blahorečenia ako sú knihy alebo kázne, ale aj súkromná korešpondencii,“ vysvetľuje Gazda.
Postulátorom a relátorom, ktorého menuje Kongregácia pre kauzy svätých, je následne vypracované tzv. positio, akýsi súhrn zistených skutočností. Preveriť ho najprv musí teologická komisia menovaná prefektom kongregácie, ktorá potvrdzuje martýrium kandidáta blahorečenia. Ak svoj súhlas následne priložia aj kardináli a biskupi z kongregácie, pápež môže podpísať záverečný dekrét a kandidát môže byť vyhlásený za blahoslaveného.
V prípade, že je zvolená cesta hrdinských cností, je nevyhnutnou podmienkou vykonanie zázraku na príhovor kandidáta blahorečenia, ktorý však musí mať fyzický charakter, napríklad uzdravenie, a musí byť potvrdený nielen komisiou teológov a kardinálmi a biskupmi z kongregácie, ale ešte predtým aj lekárskou komisiou. Po tom, ako je niekto vyhlásený za blahoslaveného, môže sa začať s procesom jeho svätorečenia. K tomu sú potrebné dva ďalšie zázraky vykonané na jeho príhovor. Na Slovensku však momentálne žiaden proces svätorečenia neprebieha.
