Jeho odvahu a vieru nezlomili ani perzekúcie. A hoci pochádzal z Ratkoviec, srdce mal v Ružomberku. Bol to práve Rudolf Mikuš, ktorý sa spoločne s pátrom Vendelínom Javorkom či kňazom Andrejom Hlinkom z Černovej pričinil o to, aby do Ružomberka pred sto rokmi prišli prví jezuiti.
Počas svojho života vydával Rudolf Mikuš veľké svedectvo odvahy, lásky ku Kristovi, lásky k svojmu povolaniu, ale najmä lásky k blížnym či nepriateľom. Zaslúžil sa o to, že sa jezuiti veľmi rýchlo po svojom príchode dostali do povedomia v širokom okolí. Týmito slovami charakterizoval Mikuša ružomberský jezuita, páter Branislav Dado. Pri príležitosti stého výročia príchodu jezuitov do Ružomberka vyrozprával aj jeho životnú cestu.
Zamiloval si prácu so študentmi
Otec Rudolf Mikuš sa narodil 9. augusta 1884 v obci Ratkovice do roľníckej sedemčlennej rodiny. Už ako mladý cítil volanie ku kňazskému a rehoľnému životu a na toto svoje cítenie, ktoré rozpoznával v modlitbe a v spolupráci s miestnym farárom odpovedal v roku 1900, keď ako 16-ročný vstupuje do jezuitského noviciátu, ktorý vtedy sídlil v Trnave. Po zakončení noviciátnej formácie v roku 1902 skladá prvé rehoľné sľuby. Novicmajstrom mu bol páter Ladislav Molnár.
,,Bolo to obdobie silnej maďarizácie a páter Molnár, ktorý bol národnostne Maďar, viedol svojich novicov k tolerantnosti a národnej úcte. Slovenským novicom prizvukoval, aby spoznávali dejiny svojho národa a aby sa učili správnu slovenčinu, pretože vtedy sa učilo rôznymi nárečiami. Pripomínal im, že to raz, vo svojej pastoračnej službe medzi veriacim slovenským ľudom, budú potrebovať. Páter Molnár bol známy tým, že mal v úcte Slovákov,” približuje historický kontext páter Dado.
Po skončení noviciátu pokračoval mladý Rudolf Mikuš na štúdiách rétoriky v rakúskom v Sankt Andrä a potom na trojročnom štúdiu filozofie v Bratislave. Tam sa zoznámil s Vendelínom Javorkom, ktorý pochádzal z Černovej, ale aj s neskorším pátrom Eiselem. Už ako študenti k sebe mali veľmi blízko nielen názormi, ale aj pastoračnými pocitmi. Vytvorili hlboké priateľstvo a neskôr, už ako kňazi a jezuitskí rehoľníci, spolu spolupracovali.
Po skončení filozofických štúdií býva v jezuitskej formácií zvykom, že sa študenti posielajú na magisterskú prax. Aby videli ,,terén”, spoznali jezuitské diela a aby aj predstavení mohli uvidieť, na čo sa každý z kandidátov rehoľného života hodí a kam by bolo vhodné, aby bol v reholi zaradení.
Takto sa Rudolf Mikuš dostáva do maďarského mesta Kaloča, kde mali jezuiti kolégium a gymnázium. Práve tu si zamiloval prácu so študentmi a začal medzi nimi prízvukovať to, čo načerpal od pátra Molnára. Aby boli voči sebe úctiví, tolerantní a aby nevyvolávali národnostné konflikty, ale aby hľadali vnútornú jednotu a budovali medzi sebou rešpekt.
Radšej sa 99 ráz sklamem v ľuďoch, ktorým som dôveroval, akoby sa mal čo i len jeden človek sklamať vo mne preto, že som mu dôveroval málo.
Rudolf Mikuš
Po skončení magisterskej praxe bol poslaný na dokončenie štúdií teológie do Innsbrucku. V roku 1915, po zavŕšení tejto základnej formácie, prijal kňazské svätenie.
,,Boli to veľmi náročné časy. V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna a Rudolf Mikuš nemal istotu či štúdiá dokončí, pretože mnohým študentom prišli povolávacie rozkazy. Jeho to našťastie obišlo, takže s veľkou vďakou celebroval vo svojom rodisku primičnú svätú omšu,” hovorí o živote významného jezuitu páter Dado.
Na vojne pôsobil ako poľný kurát
Novokňazského života si dlho neužil, 30. júla 1916 dostáva povolávací rozkaz, musel nastúpiť na východný front. Pridelili ho do služby poľného kuráta a bolo to nebezpečné pôsobenie. Mladý kňaz riskoval svoj život denne, pretože ako poľný kurát mal jedno poslanie – pohybovať sa vo frontových líniách a byť blízko ťažko raneným a zomierajúcim vojakom, aby im udeľoval sviatosti a pomáhal prejsť na prah večnosti. Počas pôsobenia na fronte však pomáhal aj pri ošetrovaní a pri záchrane ranených vojakov.
V roku 1918 sa spolu s ďalšími jezuitskými študentmi vracia z bojového poľa. ,,Boli nadšení, že Slovensko a Čechy sa prebúdzajú a hlásajú sa o samostatnosť. Predstavený rozhodol, aby si Mikuš, Javorka a Eisele urobili tretiu probáciu, teda skoro rok trvajúci duchovný proces, ktorou sa má zavŕšiť jezuitská formácia. Nasledovať majú druhé definitívne sľuby,” vysvetľuje páter Dado.
A tak v roku 1920 skladajú rehoľné sľuby páter Mikuš, Javorka a Eisele. Ich prvé pôsobenie bolo v Trnave, kde získavali aj prvé skúsenosti s misiami. Po vzniku československej republiky sa vytvára nová provincia. Bolo potrebné usporiadať aj vnútrocirkevné pomery, aby korenšpondovali s hranicami nových štátov. V roku 1919 tak zniká československá viceprovincia so sídlom provincie v Prahe. Na Slovensku mala vtedy Spoločnosť Ježišova len dva domy: v Bratislave a Trnave.
Rudolfovi Mikušovi ale veľmi záležalo na tom, aby sa čo najviac pátrov rozhodlo pre Slovensko. A tak prišla myšlienka, ako rozumne využiť piaristický kláštor v Ružomberku. S nápadom, že by sem mali prísť jezuiti prišiel páter Vendelín Javorka. Veľakrát preto navštívil na fare Andreja Hlinku, s ktorým bol dokonca blízky príbuzný. Táto myšlienka sa zapáčila nielen Andrejovi Hlinkovi, ale aj biskupovi Jánovi Vojtaššákovi.
Prví dvaja jezuiti prichádzajú do Ružomberka 5. augusta v roku 1922. Sprevádzal ich Vendelín Javorka, ktorý sa potom vrátil naspäť do Trnavy, kde bol predstaveným. Krátko na to, 18. augusta, prichádzajú ďalší traja.
Ružomberok sa stáva duchovným centrom
Jezuitský dom začal byť v Ružomberku veľmi rýchlo duchovným centrom pre celé široké okolie. Predstaveným komunity bol Rudolf Mikuš, ktorý svojou osobnosťou dokázal osloviť mnohých ľudí. Tí vo veľkom prichádzali na spoveď, na duchovné sprevádzanie. Pátri už na začiatku svojho pôsobenia začali robiť misie v okolitých farnostiach, kde ich pozývali miestni farári. Organizovali aj púte k Božskému srdcu Ježišovmu a práve z Ružomberka sa vo veľkom šírila úcta prvých piatkov, sobôt, ale aj nedieľ.
V roku 1924 bol páter Mikuš menovaný za novicmajstra – magistra novicov. Musel preto odísť do Trnavy, no z vlastnej skúsenosti vedel, že toto mesto nie je najvhodnejšie miesto pre jezuitský noviciát. Mikuš vo svojich zápiskoch spomína, že Trnave chýbali hory, bolo tam príliš teplo, nebolo kde chodiť na vychádzky a chýbal im priestor, ktorý by podporoval ich formáciu. Hneď ako sa stal novicmajstrom, začal konzultova, či by nebolo lepšie zmeniť miesto.
,,Aj napriek tomu, že páter Mikuš už v Ružomberku nepôsobil, podporil, aby tu vznikol internát pre gymnazistov. Ešte v Kaloči si uvedomil, že dobré pôsobenie jezuitov medzi mládežou je jedným z prostriedkov, ako mladých priniesť k zamysleniu, aby začali rozlišovať, či ich Pán nevolá aj duchovnou cestou,” vysvetľuje páter Dado.
Internát pre chlapcov sa napokon zriadil prvého septembra 1924 v priestoroch kláštora. Dostal názov Stanislavov, podľa Stanislava Kostku. Internát veľmi rýchlo prekvital, ružomberské priestory nestačili a tak bol v roku 1930 presunutý do Košíc. Priestory v Ružomberku boli voľné, páter Mikuš videl, že to je príležitosť, aby sa realizoval presun noviciátu. V roku 1930 sa tak aj stalo a predstaveným domu sa stáva Rudolf Mikuš. K svojej novej úlohe sa postavil veľmi pružne, od roku 1931 začína výstavba krídla kláštora pre výstavby noviciátu. Základný kameň požehnal Andrej Hlinka, projekty vypracoval architekt Jaroslav Bursík.
Stavba napredovala veľmi rýchlo aj vďaka štedrosti ľudí z okolia. Posviacka jezuitského noviciátu bola 17. júla 1932.
,,Zaujímavosťou je to, že prišlo obrovské množstvo ľudí, svätú omšu celebroval biskup v kaplnke, no druhú omšu, v tom istom čase slúžil na námestí pred kostolom Andrej Hlinka. V kázni povedal, že jezuiti prišli do Ružomberka nielen apoštolovať, ale aj pripravovať apoštolov pre svätu cirkev a pre slovenský národ,” hovorí o posviacke jezuitského noviciátu v Ružomberku Branislav Dado.
Túžil byť pochovaný v Ružomberku
V roku 1931 sa vytvára aj samostatná slovenská provincia. Páter Mikuš dostal poverenie a stáva sa prvým slovenským provinciálom, zároveň ostáva novicmajter v Ružomberku. Počas pôsobenia v Ružomberku sa zaslúžil o vybudovanie exercičného domu. A tak sa začala budovať výstavba krídla jezuitského kláštora. V Ružomberku už existovali tri jezuitské subjekty: noviciát, rezidencia a exercičný dom.
V roku 1934 sa páter Mikuš sťahuje do Bratislavy, kde je sídlo slovenskej viceprovincie. V Bratislave ostáva do roku 1942. Za ten čas sa zaslúžil o to, že sa v Bratislave vybudovalo jezuitské gymnázium. V spomínanom roku 1942 ho v úlohe viceprovinciála strieda páter Jurkovský. Mikuš sa teda znova stáva novicmajstrom a už tretíkrát je posielaný do Ružomberka, kde zostáva do roku 1950.
Tento rok však poznačil zásah proti reholiam pod názvom Barbarská noc. Mikuš sa tajne stretával s jezuitským dorastom, ktorý sa tiež tajne formoval. Dozvedela sa však o tom ŠtB a Mikuša v roku 1955 v Bratislave zatkli. Dostal sa pred súd jeho trest bol vymeraný na 10 rokov väzenia za velezradu. Vo väzení bol do roku 1960, potom sa na neho vzťahovala prezidentská amnestia. Mikuš sa dostáva na slobodu a záver svojho života prežíva v dvoch charitných domoch: v Rúbani a v Beckove.
,,Mikuš túžil byť pochovaný v Ružomberku, mal tu veľmi vrúcny vzťah. To mu však kvôli vtedajšiemu režimu nebolo umožnené. Pán Boh ale niekedy aj po smrti vyslyší naše prosby. Najprv bol pochovaný v Beckove, tam máme jeho pôvodný hrob, ktorý dnes už neexistuje, pretože 27. apríla 2021 sme tieto telesné pozostatky našich pátrov previezli sem a sú uložené v ružomberskej krypte,” uzatvára páter Dado.
Titulná fotografia: Páter Mikuš (naľavo) a páter Javorka (vpravo). Foto: archív jezuitov
