Na ten ste sa mohli pozerať spoza futbalovej bránky na starom štadióne TJ vo Veľkom Políku a vedľa na tréningovom škvarovom ihrisku. Ale aj to škvarové bývalo dejiskom majstrovských futbalových zápasov . A to vtedy, keď pán Červienka – hospodár futbalového klubu a ošetrovateľ nádherného a dobre udržovaného trávnika rozhodol s vedúcimi predstaviteľmi Telovýchovnej jednoty či sa na ňom bude hrať, alebo mužstvá budú odkázané zohrať ich 80 alebo 90 minútový zápas na škvare. Za severnou futbalovou bránkou o vnútorných rozmeroch 7,32 krát 2,44 metrov skonštruovanou z drevených hranolov bol v približne v sedem metrovej vzdialenosti od nej asi 230 cm vysoký a 75 metrov dlhý drevený plot . V dĺžke asi 25 metrov bol za tyčami bránky posilnený asi päť až šesť metrov vysokým drôteným pletivom. Celá hracia plocha škvarového ihriska so štandardnými rozmermi bola z každej strany ohraničená kovovým zábradlím.
Slovo „asi“ tu dominuje, lebo je už veľmi dávno od 60-tych a 70-tych rokov minulého storočia. Presnosť odhadu v pamäti každým rokom vyprcháva , pokiaľ nie je k dispozícii originálna fotografia. Keď sme boli niektorí čo k futbalu pričuchli ešte ako zédeeškári a neskôr mladí stredoškoláci , za bránkou sme ako diváci veľa počuli a videli. Lopty čo lietali ponad plot končili v bitúnku starého mäsozávodu. Cez drevené dvere v plote kadiaľ sa prešlo do sektoru závodu mi raz mokrú koženú prekopnutú loptu na tréningu lovil starší robotník priamo z kotla kde plávali pozostatky mäsa a nafúknutých čriev. Nechutný pohľad. Dookola bitúnku býval niekedy poriadny smrad. Obzvlášť v ranných septembrových hmlách a dňoch, keď nám telocvikár profesor Tomáš Sleziak meral tisícku , ktorú sme behávali na známky ešte na ľahkoatletickej dráhe štadióna TJ.
Dnes si futbal spoza bránky nepozriete. Súčasný Futbalový štadión MFK Ružomberok nemá za bránkami tribúny a schodový ovál na jeho južnej a severnej strane tak ako v minulosti. Pravdepodobne je nedostavaný . Nevedno teda či súčasný jeho stav je už konečný. Často sme kedysi cez zápas „starých z Áčka „ štadiónom dookola cez polčas prešli a pozerali aj futbal spoza bránky. Vtedy keď hrával Stano Surový, ( na prvej fotografii hlavičkujúci hráč , v pozadí na šestnástke je Lubelan) Brayer, Bystričan, Belluš , bombardér Kučka, Janči, Lubelan Slimák a iní. Ako školáci stáli sme za jednou z bránok a tešili sa keď naši strelci napli siete súpera.
Návratom k môjmu starému blogu z Rk magazínu a publikovanému príspevku profesora Františka Diana na ružomberské roky 1933 z Ružomberského hlasu č.6 z roku 2023
Rád čítam históriu Ružomberka, a vety o nej ktoré nám už dlhé roky pripravuje v dvojtýždenníku Ružomberský hlas pán František Dian . Jeho príspevky ma dovedú k zamysleniu sa na staré prežité neopakovateľné príhody, ktoré majú čo to spoločné so športom a zvlášť s futbalom. Posledný príspevok „ Rozhodca sa úplne zvrhnúl…“ ma donútil práve zaspomínať na staré futbalové časy, keď tu nebol profesionálny futbal , a keď rozhodcovia nepozerali dlhé minúty do monitorov Varu.
Spomienky na rozhodcov pískajúcich stretnutia dvoch liptovských rivalov bývali nezabudnuteľné. V šedej pamäti rokov šesťdesiatych to bol aj rozhodca Plavecký ( myslím že z Liskovej) ktorého naháňali futbaloví fanúšikovia TJ až na železničnú stanicu v meste kde sa ukryl. Fanúšikovia a silní skalní TJ, ktorých bolo niekedy potrebné krotiť v konaní , keď sa nekričalo ešte Ruža do toho, futbalovú hru a jej fenomén prežívali rôznym spôsobom. Istý pán Aladár B. (prvý zľava v pravej dolnej časti fotografie) kedysi futbalista a obranca , cez ktorého vraj ťažko útočníci prechádzali ( po tvrdých fauloch ich čakalo aj lekárske ošetrenie ) sa v zápase s Prievidzou za ktorú chytal vtedy brankár Hybský nechal poriadne vyhecovať. A práve hralo sa na škvare, keď Hybský chytil hráčovi TJ M. Málikovi jeho zle kopnutú jedenástku. Za banícku Prievidzu hrával vtedy aj Laco Petráš ,ktorý na MS v Mexiku v roku 1970 skóroval za náš národný tím proti Brazílii. Na približný rok domáceho zápasu s Prievidzou si presne netrúfnem zatipovať. A Wikipedia tento zápas asi nezaznamenala . No prievidzská futbalová história pamätá dodnes na Hybského pôsobiaceho štrnásť rokov v bránke baníkov. Bolo to asi v polovici 60-tych rokov po druhej lige , keď sa pod Čebraťom hralo už len krajské majstrovstvo. Aladár provokoval za bezgólového stavu brankára Hybského – „Hybský pusť ten gól“. Pri plote okolo bránky vyzbieral väčšie kamienky škváry a hádzal ich na krk a chrbát v čiernom drese chytajúceho brankára, keď lopta pri sérii posledných rohových kopov plachtila a padala do päťky Prievidze. Hybský išiel za rozhodcom a žiadal aby sa priestor za bránkou vyprázdnil. A tak sme sa všetci aj my mladší na pokyn usporiadateľov museli presunúť ďalej spoza bránky a plotu bitúnku až za 16-kovú čiaru. Tento pán bol ešte dlhé roky verným fanúšikom Ružomberka v časoch prvej SFL za čias hrajúceho matadora MFK Vila Hýravého. Stával na východnej tribúne najbližšie k hracej ploche, ktorá sa pri ľahkoatletickej dráhe neskôr zbúrala. Už dve minúty pred začiatkom zápasu vykrikoval na rozhodcu, ktorý ešte nefúkol do píšťalky aby otvoril výkop stretnutia.
Kedysi tu bol v kancelárii na severnej strane štadióna TJ funkcionár s priezviskom Ch. Ten zas vedel všetko o hráčoch a ich priateľkách, zvykol niekedy zakričať „dajte sudcovi tri litre šaratice nech ho rozdrapí“. Pred kopaním pokutového kopu ktorý v hektickom a dôležitom zápase s Novými Zámkami nepremenil domáci obranca Ján Č. sa funkcionár Ch. obrátil hlavou k Čebraťu, do seba vrazil akúsi tabletku a zakryl si uši. Potom si dal ruky z uší preč, obrátil sa čelom k trávniku a dianiu v hre, trošku podskočil, zadupal nohami a zahrešil.
Staré futbalové ružomberské časy ešte predtým než sa hrávalo na Sahare vo Veľkom Políku, keď sa šírilo heslo „Pribil – Mecko bijú šecko „ s vtáčím útokom Straka, Vrana, Ďateľ zostali v povedomí starších priaznivcov koženej lopty z Ružomberka.
Futbal po rokoch s prázdnymi štadiónmi
Nechcem sa veľmi a obsahovo vracať k môjmu predošlému blogu z apríla roku 2019 s nadpisom Futbal fenomén – má logiku? Ten si môžete prečítať znovu a porovnať so súčasným dnešným prvoligovým futbalom čo sa v ňom zmenilo. K blogu prikladám aj dva fotografické snímky zo starých futbalových publikácii z roku 1970 Ružomberok opäť v lige. Vtedy TJ postupovalo do II. slovenskej futbalovej ligy v sezóne 1962/63. V súčasnosti hrá náš MFK nepretržite 1. futbalovú ligu od sezóny roku 1997/98 so štatisticky sa znižujúcim počtom divákov na domácich stretnutiach. Slovenský futbal -fenomén čosi stratil na atraktívnosti . Mnohí poplakávali keď im Corona 19 a štátny epidemiólog Mikas s ministrom zdravotníctva Krajčim v roku 2020 zabránil vstup do tribún štadiónov. Realita je však iná, C 19 je už dávnejšie suspendovaná, no na nedávne prvoligové Zlaté Moravce prišlo len 740 divákov. Takmer ako kedysi na ružomberské prvotriedne béčko hrajúce na škvare, keď sa na futbal hľadelo zo zadnej časti schodov starej východnej tribúny. A desatina z toho, čo tu kedysi chodilo na Slovan, Trnavu a Žilinu ,keď okolo hracej plochy existovala ľahkoatletická dráha.
Futbalové návštevy a ich anomálie s cudzincami so slovenskými dresmi až do čísla 99 pri jedenástich hráčoch v poli, aj keď ich súčasná Ruža nemá, pokračujú. Mnohí fanúšikovia ktorým sa na Ružu už nechce vám odkážu , že radšej si pri pivku pozrú Liverpool s Chelsea či Bayern, Inter Milán a dokonca aj druholigový Dolný Kubín naživo na Joj športe. Domáci ružomberský fanúšik si už položil otázku, prečo sa hrá jeden polčas bez osvetlenia a druhý už s osvetlením. Prečo sa nehrá celý ligový zápas pri osvetlení alebo celý zápas pri normálnom dennom svetle. Ale elektriny je dosť, čo tam po nejakom malom megawatte ktorý náklady na štadión hravo zvládnu. Nuž prečo potom dostavovať tribúny za bránkami, keď tieto nakoniec zostanú prázdne alebo poloprázdne.
Jeden nedávny marcový futbalový zápas DACu Dunajská Streda s Bílymi andelmi z Trnavy so 7,4 tisícami fanúšikov zaknihoval väčšiu návštevu, ako keď sčítate troj či štvorciferné čísla návštev na piatich slovenských štadiónoch 24. kola Fortuna ligy ročníka 2022/23. Čosi to o futbale na Slovensku hovorí a spúšťa alarm. Na ligové hokejové štadióny už chodí viac ľudí než na futbal . A aj v Bratislave s výnimkou nejakého domáceho zápasu medzinárodného zápasu Slovana v európskej Konferenčnej lige.
A pomaly si bude treba zvykať aj na to, že už tréner nebude deň pred zápasom môcť zavolať mobilným telefónom hráčovi do iného klubu a hráčovi, ktorého mal pred nedávnom na súpiske jeho mužstva. Hráčovi, ktorý je na hosťovaní v mužstve s ktorým odohrá najbližší zápas. To sme už skutočne na futbalovom Slovensku s komisiami SFZ tak (humánne ) otupeli ? Okrem toho takýto tréner bude potrestaný a nebude môcť sedieť budúci zápas pri svojich zverencoch na lavičke. Za trest sa bude pozerať na hru jeho hráčov len z hľadiska štadióna.
